Ako sa brániť voči ohováraniu?

Ústava SR zakotvuje v Čl. 26  slobodu prejavu, tá však nemôže byť realizovaná na úkor iných ústavných práv, napríklad práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. 

Pre výber vhodných prostriedkov ochrany je potrebné vedieť, že ohováranie môže byť posúdené ako priestupok, zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka a v najzávažnejších prípadoch aj ako trestný čin. 

Istá forma ohovárania môže byť posúdená ako priestupok (zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin), za ktorý možno uložiť pokutu. 

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch „Priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech.“ 

Tento priestupok možno spáchať tak slovným ako aj písomným prejavom, môže byť spôsobený aj oznámením nepravdivého údaju, prípadne aj pravdivého, ale hanlivého. 

Rovnaký skutok môže byť predmetom tak trestného konania (napr. v prípade podozrenia zo spáchania trestného činu podľa § 373 Trestného zákona), ale rovnako aj predmetom civilného sporového konania (v spore o ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka). 

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka „Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“ 

Občiansky zákonník pojem ohováranie nepozná, avšak takéto konanie by mohlo naplniť znaky zásahu do práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. 

„Podľa názoru súdnej praxe do občianskej cti fyzickej osoby chránenej ustanovením § 11 a nasl. OZ možno neoprávnene zasiahnuť nielen zverejnením difamujúcich (hanlivých) skutkových tvrdení (najmä zverejnením nepravdivých skutočností) týkajúcich sa fyzickej osoby, ale tiež publikovaním neprípustných hodnotiacich úsudkov o tejto osobe (neprípustnou kritikou občana či jeho konania). Kritika musí byť primeraná obsahom aj formou. Záleží preto aj na označení jednotlivých javov, forme označenia konania občana, forme charakterizujúcej charakter a vlastnosti občana.“ (Z odôvodnenia – R 103/1967, s. 259 až 261) 

Dotknutá osoba má právo sa žalobou na súde domáhať:

Bližšie k podaniu žaloby na ochranu osobnosti sa dočítate v našom článku: Ochrana osobnosti, ako podať žalobu, judikatúra. 

Podľa § 373 Trestného zákona „Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ Trestná sadzba sa zvyšuje, keď sa trestný čin spácha:

Oznámenie nepravdivého údaja musí byť v rozpore so skutočnosťou a vážnosť musí byť ohrozená značnou mierou, nestačí akékoľvek ohrozenie. „Musí ísť však o taký nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť vážnosť ohováraného u spoluobčanov; k samotnému ohrozeniu vážnosti u spoluobčanov však nemusí dôjsť. Na forme a spôsobe oznámenia nezáleží. Stačí, ak takýto nepravdivý údaj oznámi páchateľ čo len jednej osobe odlišnej od ohováraného.“ (Šumichrast, T.: Trestný zákon EPI komentár. 2006) 

Je potrebné tiež zvážiť, či došlo konaním voči dotknutej osobe len k prípustnej kritike (hodnotiacemu úsudku) alebo boli prezentované nepravdivé skut­ko­vé tvr­de­nia (fakty). „…Za nep­rav­di­vé úda­je v zmys­le § 373 Tr. zák. ne­mož­no po­tom po­va­žo­vať ta­ké tvr­de­nia, kto­rú ma­jú hod­no­tia­cu po­va­hu a sú pre­zen­to­va­né ako sub­jek­tív­ne úsud­ky ich auto­rov, te­da nie sú pre­zen­to­va­né ako fak­tic­ký údaj.“ (Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR pod sp. zn. 7 Tdo 726/2004 zo dňa 01.09.2004). Fakty je totiž možné overiť, čo sa nedá tvrdiť pri hodnotiacej kritike (roz­su­dok Lin­gens pro­ti Ra­kús­ku z 8. jú­la 1986). Je však potrebné zdôrazniť, že tzv. hanobiaca kritika, ktorej cieľom je urážanie dotknutej osoby, je postihnuteľná. 

Pri výbere vhodného prostriedku ochrany je potrebné dbať aj na to, že použitie trestných noriem je založené na zásade „ultima ratio.“ 

Pokiaľ by boli voči dotknutej osobe podané trestné oznámenia, ktoré by sa vyhodnotili ako neopodstatnené, prichádzalo by do úvahy aj použitie § 345 Trestného zákona „Kto iného lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“ 

Dôležité je, aby krivé obvinenie iného z trestného činu smerovalo voči určitej osobe, bez ohľadu na to, aby táto osoba bola označená menom. Postačuje, pokiaľ je individualizovaná uvedením takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo usúdiť, o koho ide. 

Osoby pracujúce vo verejnej správe možno považovať za tzv. osoby verejného záujmu (verejne činné osoby). U týchto osôb by sa mala vyžadovať nielen väčšia akceptácia kritiky, ale aj hodnotiacich úsudkov, a to aj s možnosťou použitia expresívnejších výrazov s prvkami provokácie či preháňania (roz­su­dok ESĽP Lin­gens pro­ti Ra­kús­ku zo dňa 8.7.1986).   

„Prá­va na ochra­nu osob­nos­ti sa sa­moz­rej­me mô­žu do­má­hať aj po­li­ti­ci a os­tat­ne ve­rej­ne čin­né oso­by, no kri­té­riá po­sú­de­nia skut­ko­vých tvr­de­ní a hod­no­tia­cich úsud­kov sú v ich prí­pa­doch om­no­ho mäk­šie v pros­pech pô­vod­cov tých­to vý­ro­kov. Je to da­né sku­toč­nos­ťou, že oso­ba vstú­pia­ca na ve­rej­nú scé­nu mu­sí po­čí­tať s tým, že ako oso­ba ve­rej­ne zná­ma bu­de pod drob­noh­ľa­dom ve­rej­nos­ti, kto­rá sa za­ují­ma o jej pro­fe­sio­nál­ny ako aj súk­rom­ný ži­vot a sú­čas­ne ho hod­no­tí, zvlášť, ak ide o oso­bu, kto­rá spra­vu­je ve­rej­né zá­le­ži­tos­ti.“ (ci­to­va­né z Uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. zn. 4 Cdo 149/2009 zo dňa 31.05.2010).