Nadobúdanie a strata štátneho občianstva v priebehu 19.-21. storočia

V čase Rakúsko-Uhorska bolo na našom území platné veľké množstvo predpisov upravujúcich štátne občianstvo, napríklad vysťahovalecký patent, dekréty dvorskej kancelárie alebo zákonné články. Najvýznamnejší z nich je Zákonný článok L z roku 1879 o nadobúdaní a strate Uhorského štátneho občianstva, ktorého účinnosť trvala aj počas Československa, až do roku 1949. V zmysle § 31 a § 32, tohto zákonného článku: „bolo možné stratiť štátne občianstvo tzv. neprítomnosťou, teda, ak sa občan zdržiaval v cudzine nepretržite 10 rokov, stratil svoje štátne občianstvo. K strate štátneho občianstva nedošlo, ak bola neprítomnosť prerušená, napríklad obnovením cestovného pasu, alebo prihlásením sa na zastupiteľskom úrade v cudzine, alebo samozrejme navrátením sa do krajiny.“ (Okresný úrad Bratislava) 10-ročné obdobie sa počíta odo dňa odchodu, alebo ak takýto deň nie je známi, tak odo dňa skončenia platnosti cestovného pasu. Rovnako, ak nemáme k dispozícii pas, rozhodujúci je deň vycestovania z krajiny.

Ďalším prelomovým právnym predpisom je Ústavný zákon 236/1920 Sb.  ktorým sa doplňují a mění dosavadní ustanovení o nabývání a pozbývání státního občanství a práva domovského v republice Československé. Tento zákon nadobúda účinnosť 16.07.1920 a vymedzuje štátnych občanov Československej republiky. V § 1 ods. 1 tohto zákona považuje za československých štátnych občanov „odo dňa 28.10.1918 osoby, ktoré najneskôr dňom 01.01.1910 získali a od tej doby nepretržite majú domovské právo na území bývalého mocnárstva Rakúsko-Uhorského, ktoré teraz patrí Československej republike.“ (Okresný úrad Nitra) Z uvedeného vyplýva, že osoby, ktoré emigrovali v rozmedzí 01.01.1910 – 16.07.1920 nesplnili podmienku domovského práva, čiže nepretržitého pobytu na území Rakúsko-Uhorska a následne Československa, takže nie sú občanmi Československej republiky.

O deväť rokov neskôr bola medzi Československom a Spojenými štátmi podpísaná Úmluva č. 169/1929 Sb. o naturalisaci medzi Českoslovesnkem a Spojenými Státy. V zmysle ktorej, príslušníci Československa, ktorí sú alebo budú naturalizovaní na území Spojených štátov, strácajú svoju pôvodnú príslušnosť. Výnimku predstavuje obdobie vojny, kedy toto ustanovenie neplatí a Čechoslováci nestrácajú naturalizáciou svoju príslušnosť.

Rozhodujúci bol rok 1949, kedy dňa 13.10. vstúpil do účinnosti Zákon o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva. V ňom, už v porovnaní s dovtedy účinným Zákonným článkom L z roku 1879 „strata štátneho občianstva neprítomnosťou neexistuje.“ (Okresný úrad Bratislava). V praxi to možno chápať tak, že ak niekto odišiel z územia Slovenskej republiky v decembri roku 1939, tak už neprítomnosťou štátne občianstvo nestratil, lebo po 10 rokoch odvtedy už bol účinný nový zákon, ktorý neupravoval stratu štátneho občianstva neprítomnosťou. Avšak štátne občianstvo bolo možné odňať osobe, ktorá splnila zákonné podmienky na odňatie, napríklad nezákonne opustila územie Československej republiky, alebo osobe ktorá má aj inú štátnu príslušnosť. Po roku 1958 mohlo byť štátne občianstvo odňaté aj osobe, ktorá sa nepretržite zdržuje v cudzine po dobu najmenej 5 rokov, bez platného československého dokladu oprávňujúceho na pobyt v cudzine.  Na druhej strane, tento zákon automaticky priznáva štátne občianstvo československej republiky dieťaťu, narodenému v cudzine občanom Československej republiky. Ak je len jeden z rodičov Čechoslovák, dieťa nadobudne československé štátne občianstvo, po schválení žiadosti podanej do jedného roku od narodenia občanom na krajský národný výbor.

Prečítajte si aj:

Spolu so vznikom federatívnej Československej socialistickej republiky v roku 1969 vznikli nové právne predpisy, upravujúce federálne štátne občianstvo a aj štátne občianstvo jednotlivých štátov samostatne. Na lokálnej úrovni u nás platil zákon Slovenskej národnej rady č. 206/1968 Zb., ktorého § 8 ods. 4 znie: „Dieťa, ktorého jeden z rodičov je cudzincom, nadobúda narodením štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky, ak druhý z rodičov je štátnym občanom Slovenskej socialistickej republiky.“ Nie menej podstatný je federálny zákon Národného zhromaždenia Československej socialistickej republiky č. 165/1968 Zb. o zásadách nadobúdania a straty štátneho občianstva. Jeho podstata tkvie najmä v tom, že štátny občania Slovenskej aj Českej socialistickej republiky sú občanmi Československej socialistickej republiky. Tento fakt je dnes rozhodujúci pri nadobúdaní slovenského štátneho občianstva v zmysle § 7 ods. 2 písm. j) z. č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Žiadateľovi, ktorý má na území Slovenskej republiky povolený pobyt, možno udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienky uvedenej v odseku 1 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak, ak nebol štátnym občanom Slovenskej republiky a aspoň jeden z jeho rodičov, prarodičov alebo praprarodičov bol československým štátnym občanom narodeným na území Slovenskej republiky.“ Z uvedeného vyplýva, že osoba, ktorej predok splnil podmienku narodenia sa na území Slovenskej republiky, ale bol občanom Českej socialistickej republiky, môže získať slovenské štátne občianstvo, keďže táto osoba bola zároveň československým štátnym občanom a splnila tak obligatórnu zákonnú podmienku.

Pád socializmu a vznik Českej a Slovenskej Federatívnej republiky so sebou priniesol novely veľkého množstva právnych predpisov. No zákonov o štátnom občianstve sa veľmi nedotkol. Jedinou zmenou bolo vypustenie straty štátneho občianstva odňatím, keďže tento inštitút slúžil ako socialistický nástroj ovládania nepohodlných občanov v spoločnosti a to nebolo v novovzniknutom demokratickom štáte akceptovateľné.   

Posledné významné zmeny legislatívy o štátnom občianstve na našom území nastali v roku 1993 a boli spojené so vznikom samostatného Slovenského štátu. Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 40/1993 Z. z., ktorý platí dodnes, samozrejme bol za tých pár rokov viackrát novelizovaný.

Prvý zákon v čase Československa o štátnom občianstve, ktorý túto problematiku upravoval komplexne bol zákon č. 194/1949 Zb. o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva (ďalej len „zákon č. 194“). Predtým štátne občianstvo upravovali marcové zákony z čias Rakúsko-Uhorska.

Štátne občianstvo bolo možné v tejto dobe stratiť 1. sobášom, 2. prepustením zo štátneho zväzku alebo 3. odňatím.

Od 29.03.1990 bol § 7 zo zákona č. 194 vypustený. Rovnako stratilo platnosť ustanovenie § 15  zákona č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky, ktorý bol účinný na lokálnej úrovni, podľa ktorého: „Pre stratu štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky odňatím platia doterajšie právne predpisy.“ Tak isto bol spôsob straty štátneho občianstva odňatím vypustený aj zo zákona platného v Českej socialistickej republike č. 39/1969 Zb.

V roku 1990 sa situácia zmenila a odňať štátneho občianstva už nebolo možné. Po Nežnej revolúcii a páde komunizmu bolo v záujme Československa napraviť chyby predošlého režimu. Preto bol prijatý zákon č. 88/1990 Zb. ktorým sa menia a dopĺňajú predpisy o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva (ďalej len „zákon č. 88“).

Na základe tohto ustanovenia sa zrušili všetky rozhodnutia o odňatí štátneho občianstva vydané podľa predchádzajúcich právnych predpisov upravujúcich štátne občianstvo.

Na osoby, ktorým sa štátne občianstvo odňala sa začalo hľadieť ako na osoby, ktoré boli prepustené zo štátneho zväzku podľa čl. II ods. 1 písm. b) zákona č. 88: „Osoby, ktorým sa štátne občianstvo odňalo, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za osoby prepustené zo štátneho zväzku.“

Podľa čl. II ods. 2 písm. a) zákona č. 88: „Ak ten, ktorého sa rozhodnutie uvedené v bode 1 písm. a) týka, chce zostať československým štátnym občanom, môže to najneskôr do 31. decembra 1993 písomne oznámiť priamo alebo prostredníctvom diplomatickej misie alebo konzulárneho úradu Československej socialistickej republiky v cudzine príslušnému ústrednému orgánu štátnej správy, podľa toho, na území ktorej republiky mal posledný trvalý pobyt. Pokiaľ tak urobí, bude sa predpokladať, že neprestal byť československým štátnym občanom; z toho mu nesmie vzniknúť žiadna ujma.“ Podľa uvedeného ustanovenia, ak bolo štátne občianstvo osobe odňaté a v uvedenej lehote úradom oznámila, že chce zostať československým štátnym občanom, hľadí sa na ňu akoby nikto toto občianstvo nestratila.

Účinky rozhodnutia, že štátne občianstvo nebolo nikdy stratené nastávajú dňom, kedy oznámenie občana došlo príslušnému ústrednému orgánu štátnej správy, o tom mu tento orgán vydá osvedčenie.

Ak bola osoba prepustená zo štátneho zväzku, podľa čl. II ods. 3 písm. a zákona č. 88: „Osobám, ktoré boli prepustené zo štátneho zväzku v čase od 1. októbra 1949 do 31. decembra 1989, bude štátne občianstvo udelené, ak o to požiadajú najneskôr do 31. decembra 1993 priamo alebo prostredníctvom diplomatickej misie alebo konzulárneho úradu Československej socialistickej republiky v cudzine príslušný ústredný orgán štátnej správy.“

Štátne občianstvo nemožno udeliť pokiaľ by to bolo v rozpore s medzinárodnými zväzkami, ktoré Československá socialistická republika prevzala.

Osoby, ktoré boli prepustené zo štátneho zväzku môžu požiadať o udelenie štátneho občianstva, ale občanmi sa opätovne stávajú až momentom rozhodnutia o jeho udelení. Vzniká tu na rozdiel od odňatia a následného oznámenia o ponechaní si štátneho občianstva vákuum, kedy osoby prepustené zo štátneho zväzku neboli občanmi Československa až po jeho opätovné udelenie.