Ochrana osobnosti – ako podať žalobu, judikatúra

Máte záujem o prípravu žaloby vo veci ochrany osobnosti? Naša advokátska kancelária Vás bude zastupovať, kontaktujte nás. 

Ochranu osobnosti upravuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) v ustanoveniach § 11 a nasledujúce. Okrem Občianskeho zákonníka poskytujú ochranu osobnosti aj iné právne predpisy ako napríklad Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ale aj rôzne medzinárodné dokumenty. Právo na ochranu osobnosti prislúcha úplne každej fyzickej osobe, a to bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, náboženstvo, sexuálnu orientáciu, príslušnosť k etickej či náboženskej skupine. O tomto práve môžeme povedať, že je nescudziteľné, teda ho nemožno previesť na iného a neodňateľné, čo znamená, že tohto práva nemožno nikoho pozbaviť. Do pozornosti dávame, že občianskoprávna ochrana osobnosti sa týka výlučne fyzických osôb, ochranu názvu právnickej osoby upravuje osobitne ustanovenie § 19b Občianskeho zákonníka, prípade ustanovenia obchodného práva.

V zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka: „Občan má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti, ako aj svojho mena a prejavov osobnej povahy.“ Z uvedeného zákonného ustanovenia môžeme odvodiť viacero spoločných zásad, ktoré sú aplikovateľné pre všetky osobnostné práva bez rozdielu, najmä:

Výpočet chránených práv uvedených v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka nie je vyčerpávajúci. Ide len o demonštratívny výpočet. Právnu úpravu ochrany osobnosti rozširuje aj ustanovenie § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka o najtypickejšie prejavy osobnosti, ktorými sú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a zvukové záznamy.

Na to, aby sa fyzická osoba mohla domáhať ochrany osobnosti sa obligatórne nevyžaduje vyvolanie následkov zásahu do subjektívnych práv, úplne postačí, ak je zásah, čo i len spôsobilý vyvolať ohrozenie právom chránených záujmov.

Ochrany subjektívnych práv je možné domáhať sa na súde. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak:

Aktívne legitimovaným na podanie žaloby (teda aj subjektom ochrany) môže byť vylúčené fyzická osoba.

Rozhodovanie o sporoch z ochrany osobnosti prináleží všeobecnému súdnictvu, napriek skutočnosti, že ide o práva, ktoré sú chránené aj Ústavou SR. Na rozhodovanie vo veci bude vo všeobecnosti príslušný všeobecný súd žalovaného podľa miesta trvalého pobytu.

Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka zakotvuje, akými prostriedkami ochrany sa môže fyzická osoba, ktorej osobnostné práva boli ohrozené alebo porušené domáhať ochrany svojich subjektívnych práv na súde. Výpočet spôsobov, ktoré uvádza Občiansky zákonník je len exemplifikatívny, čo sa dá vyvodiť gramatickým výkladom slova „najmä“. Tieto prostriedky možno využiť len v prípade, ak neoprávnený zásah smeruje do niektorej zo zložiek osobnosti človeka, ktoré uvádza ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka. Nemôže ísť o zásah do majetkových práv.

Fyzická osoba môže uplatňovať niektoré z nárokov v § 13 Občianskeho zákonníka, ak existuje subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený zásah. Týmto subjektom môže byť iná fyzická osoba, právnická osoba alebo aj štát. Nie je vylúčené, že za neoprávneným zásahom bude stáť aj viacero subjektov súčasne. Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie je však vždy spätá len s konkrétnou osobou. Platí preto, že ak povinná osoba zomrie, povinnosť poskytnúť zadosťučinenie zaniká – „povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 Občianskeho zákonníka je osobne spätá s osobou, ktorá sa neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dopustila. Má teda osobný charakter, a preto zaniká smrťou takej osoby.“ (Uz VS v Prahe zo dňa 06.04.1995, sp. zn. 1 Co 338/1994) – (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje žiadna forma zavinenia t.j. či už úmyselné zavinenie alebo zavinenie z nedbanlivosti. Hovoríme, že občianskoprávna úprava je založená na objektívnom princípe, čiže vyvodenie zodpovednosti sa realizuje bez ohľadu na zavinenie. Zodpovedný subjekt bude za zásah do osobnostných práv zodpovedať aj v prípade, ak by o tomto zásahu nevedel. Dôvodom takejto zákonnej konštrukcie je, že ujma, ktorá vznikne osobnosti poškodenej fyzickej osoby zostáva rovnaká tak v prípade, ak išlo o zásah úmyselný, alebo naopak o zásah bez zavinenia.

„Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú:

(Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

Dodávame, že nie každý zásah do práv fyzickej osoby možno označiť ako neoprávnený. Zákon totiž stanovuje situácie, kedy o neoprávnenosť zásahu nejde, a to najmä v prípade:

V prípade porušenia resp. ohrozenia osobnostných práv sa môže osoba v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka domáhať najmä:

„Nemajetková ujmy je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti. Ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity alebo majetkovej sféry postihnutej osoby. Túto nemajetkovú ujmu je potrebné odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami.“ (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

Náhradu nemajetkovej ujmy možno požadovať v tzv. satisfakčnej žalobe, o ktorej sme sa už zmienili v predchádzajúcom texte. Od povinného subjektu možno požadovať jednak:

Aj v tomto prípade platí, že povinnosť poskytnúť satisfakciu sa viaže výlučne na povinnú osobu, nie je viazaná na jej právnych nástupcov, z čoho vyplýva, že ak počas súdneho konania zomrie žalobca alebo žalovaný, súd konanie v zmysle § 63 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“) obligatórne zastaví. 

Keďže ide o sporové konanie, ktoré je ovládané výlučne dispozičnou zásadou, môže súd priznať primerané zadosťučinenie iba na návrh. „Primeranosť zadosťučinenia“ bude súd posudzovať v každom prípade individuálne. 

Občiansky zákonník v ustanovení § 13 ods. 2 umožňuje za určitých podmienok požadovať namiesto morálneho (nepeňažného zadosťučinenia) peňažnú náhradu. O peňažnej náhrade je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd. „Právomoc občianskoprávneho súdu rozhodovať o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá vyplýva z čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno nahradiť alebo v nej pokračovať uplatnením práva na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom. Navyše, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je takým právom súkromnoprávnej povahy, ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave. (Uz ÚS SR zo dňa 17.04.2002, sp. zn. II. US 54/2002)“ (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

Peňažné zadosťučinenie môže súd priznať len v prípade, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky:

Platná právna úprava neobsahuje ustanovenie, ktoré by upravovalo výšku peňažného zadosťučinenia. Výška by však mala byť primeraná a jej určenie je ponechané na úvahe súdu. Súd by mal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzať najmä z nasledujúcich kritérií:

Okrem toho sa fyzická osoba môže domáhať aj náhrady škody v zmysle § 16 Občianskeho zákonníka.

„Právo na ochranu osobnosti ako právo nemajetkovej povahy, rýdzo osobnej povahy, zaniká smrťou fyzickej osoby, neprechádza na jej dedičov a nestáva sa predmetom dedenia.“ (I.Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.) Iba za kumulatívneho splnenia predpokladov ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy možnosť tzv. postmortálnej ochrany, kedy po smrti fyzickej osoby môžu zákonom presne stanovené subjekty uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti. Zákon okrem toho, že určuje okruh týchto osôb, stanovuje tiež ich poradie, v akom majú právo uplatňovať ochranu. Poradie týchto osôb je nasledovné:

Okruh subjektov je určený aj skutočnosťou, že je vysoko pravdepodobné, že práve tieto subjekty budú najlepšie chrániť záujmy zomretej osoby. Do pozornosti dávame, že nejde o dedičské nástupníctvo, ale len o tzv. procesné nástupníctvo.

Na to, aby boli vyššie uvedené subjekty oprávnené podať žalobu na ochranu osobnosti sa vyžaduje splnenie dvoch základných predpokladov:

„Právo na postmortálnu ochranu sa nepremlčuje a zaniká smrťou osoby, ktorá je oprávnená ho uplatniť.“ (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

V rámci problematiky ochrany osobnosti sa budeme podrobnejšie venovať tzv. zákonným licenciám, ktoré sú upravené v ustanovení § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a zvukové záznamy týkajúce sa občana alebo jeho prejavov osobnej povahy smú sa použiť len s jeho privolením.“ Toto ustanovenie upravuje spôsob, akým je možné použiť obrazové snímky (aj fotografie) t.j. len so súhlasom fotografovanej osoby. Predmetom ochrany nie je v tomto prípade hmotný substrát, ktorým je konkrétna fotografia, ale samotný nehmotný obsah, teda telesný vzhľad (t.j. tvár či postava) fyzickej osoby, ktorá je zobrazená na obrazovej snímke.

„Fyzická osoba má aj právo na ochranu podobizne pred neoprávneným použitím.“ (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.) Právo k podobizni vzniká okamihom zachytenia podoby. To znamená, že aj snímka zachytená v pamäti digitálneho fotoaparátu užíva ochranu v zmysle týchto ustanovení. Právo na ochranu podobizne upravuje aj Autorský zákon, ktorý však chráni len hmotné statky. Občianskoprávna úprava nie je takýmto spôsobom zúžená. Podmienkou na poskytnutie ochrany je identifikovateľnosť fyzickej osoby, teda jej jasné určenie.

Ochrana pred nedovoleným vyhotovením obrazovej snímky sa týka zachytenia podoby fyzickej osoby na obraze bez súčasného udelenia súhlasu na takéto vyobrazenie. Súhlas k použitiu fotografie nemusí byť výslovný, postačuje aj súhlas konkludentný. Použitie obrazovej snímky môže mať rôzny charakter napr. uverejnenie v periodiku, vystavenie na umeleckej výstave atď. K fotografovaniu fyzickej osoby na verejnosti  existuje rozsiahla judikatúra. Dovolíme si uviesť niektoré rozhodnutia, ktoré uvádza komentár doktora Feketeho spomínaný vyššie, napr.:

„Monitorovanie akcií jednotlivca na verejnom mieste použitím zariadenia na fotografovanie, ktoré nenahráva vizuálne dáta, nie je zásahom do práva jednotlivca na súkromný život. (prípad Herbecq a ostatní vs. Belgicko).“

„Zverejnenie záznamu sťažovateľa na verejnej ulici v hlavnom televíznom spravodajstve, ak sa sťažovateľ nezúčastňoval na verenej udalosti a nebol ani verejnou osobou, pričom nebol obvinený z porušenia zákona, predstavuje vážny zásah do práva sťažovateľa na súkromný život (prípad Peck v. Spojené kráľovstvo).“

Ochrana osobnosti sa vzťahuje aj na mediálny priestor.

 „Televízne vysielanie je z hľadiska rozsahu jeho pôsobenia jedným z najdostupnejších zdrojov informácii širokej verejnosti. Ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv dôjde týmto elektronickým médiom, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. To v prípade, ak zásah bol spojený so znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. (R 45/2000)