Práca na „skúšku“

Práca na „skúšku“ je v súčasnosti medzi zamestnávateľmi pomerne rozšírená. Je bežné, že zamestnávatelia od nového potenciálneho zamestnanca, ktorého plánujú prijať do zamestnania vyžadujú, aby predviedol svoje schopnosti a zručnosti počas prvého dňa alebo niekoľko prvých dní v práci. A to samozrejme bez toho, aby s potenciálnym zamestnancom uzatvorili pracovnú zmluvu alebo niektorú z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a bez prihlásenia zamestnanca do Sociálnej poisťovne alebo zdravotnej poisťovne.

Vyššie uvedené postupy sa uplatňujú najmä pri prácach, ktoré majú sezónny charakter. Ako jeden príklad za všetky môže slúžiť sektor gastronomických služieb. Je však taký postup zamestnávateľa v súlade so zákonom?

Pre zamestnávateľa je tzv. práca na „skúšku“ relatívne výhodná. Má totiž možnosť vyskúšať si potencionálneho zamestnanca pred tým ako ho skutočne zamestná. Môže zistiť, či má potenciálny zamestnanec ním požadované schopnosti, vedomosti alebo zručnosti, príp. sa dozvedieť niečo o spôsobe jeho práce alebo jeho povahe.

Okrem toho, zamestnávateľ v tomto prípade nemusí plniť povinnosti voči Sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni a ani vypracovať pracovnú zmluvu. Znamená to pre neho teda značne menšiu administratívnu záťaž, ktorú by eventuálne musel zopakovať v prípade, ak by mu zamestnanec nevyhovoval a musel by za neho nájsť náhradu.

Niektorí zamestnávatelia sa dokonca spoliehajú na to, že sa im týmto spôsobom podarí aj ušetriť. V praxi sa totiž často stáva, že práca na „skúšku“ sa vykonáva bez akéhokoľvek nároku zamestnanca na mzdu.

Až v prípade, že je zamestnávateľ spokojný s výsledkami práce potenciálneho zamestnanca, uzatvorí s ním pracovnú zmluvu.

Vzhľadom na to, že práca na „skúšku“ je vykonávaná  vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, je zrejmé, že napĺňa všetky znaky závislej práce tak ako ich definuje § 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Z uvedeného dôvodu sa musí vykonávať za podmienok stanovených v § 1 ods. 3 Zákonníka práce, a to v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v Zákonníku práce aj v inom pracovnoprávnom vzťahu.

Ak tomu tak nie je, ide o nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie upravené a sankcionované zákonom č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O téme nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania sa môžete viac dočítať TU a TU.

Zamestnanec by mal trvať na tom, aby nastúpil do zamestnania až po podpise pracovnej zmluvy alebo akejkoľvek dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Je totiž v záujme zamestnanca, aby pracoval za vopred dohodnutých podmienok. Ak sa tak nestane, tak zamestnanec ako aj zamestnávateľ sa dopúšťajú porušenia zákona a hrozia im sankcie.

Ak si však zamestnávateľ predsa len chce vyskúšať potenciálneho zamestnanca, slúži mu na to skúšobná doba. Dĺžka skúšobnej doby je 3 mesiace (okrem prípadov výslovne stanovených Zákonníkom práce, v ktorých môže skúšobná doba trvať najviac 6 mesiacov a za dodržania obmedzení v prípade pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú).

Pre zamestnanca nie je práca na „skúšku“ výhodná. V prípade, ak by mu zamestnávateľ za „skúšku“ nevyplatil mzdu, bude pomerne zložité, ak nie vylúčené, domôcť sa svojich nárokov súdnou cestou. Ak by bol potenciálny zamestnanec evidovaný na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie, hrozí mu taktiež vyradenie z tejto evidencie. Okrem toho, zamestnanec sám seba ukracuje o dobu dôchodkového poistenia, príplatky z prácu nadčas, za nočnú prácu, prácu vo sviatok, v sobotu alebo v nedeľu. Hrozia mu taktiež sankcie za nelegálnu prácu zo strany príslušného inšpektorátu práce.