Pracovné podmienky vodičov nákladnej dopravy

Pracovné podmienky vodičov nákladnej dopravy nad 3,5 tony upravuje zákon č.462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave (ďalej len „zákon o organizácii pracovného času“), do ktorého boli transponované Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/22/ES a 2002/15/ES a ktorý dopĺňa Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 (ďalej len „Nariadenie 561/2006“)[1] a dohodu AETR[2], ktoré majú prednosť pre zákonom o organizácii pracovného času.[3] Na oblasti, ktoré neupravuje zákon o organizácii pracovného času sa subsidiárne použije zákon č. 311/2011 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“).

Prečítajte si aj:

Pracovný čas vodičov upravuje zákon o organizácii pracovného času spolu s Nariadením 561/2006.

Podľa § 1 zákona o organizácii pracovného času: „Tento zákon upravuje:

Týždeň na účely zákona o organizácii pracovného času je definovaný v § 2 ods. 6 tohto zákona: „Týždeň na účely tohto zákona je čas od 00.00 hodiny v pondelok do 24.00 hodiny v nedeľu. Ak je však pracovný čas zamestnanca v doprave rozvrhnutý nepravidelne, týždňom sa rozumie sedem po sebe nasledujúcich dní.“ Rovnako aj na účely Nariadenia 561/2006 je týždeň obdobie od 00.00 hodín v pondelok do 24.00 hodín v nedeľu.

Podľa § 2 ods. 7 zákona o organizácii pracovného času: „Ustanovenia o maximálnom pracovnom čase, o maximálnom čase pracovnej pohotovosti, o prestávkach v práci a o minimálnych dobách odpočinku sa nepoužijú, ak dohody medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov upravujú pre zamestnancov v doprave priaznivejšie podmienky organizácie pracovného času z hľadiska bezpečnosti a ochrany ich zdravia pri práci.“ Zamestnávateľ je oprávnený sa so zamestnancom dohodnúť na podmienkach priaznivejších, ako podmienky, ktoré sú ustanovené v zákone o organizácii pracovného času.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o organizácii pracovného času: „Organizácia pracovného času na účely tohto zákona je úprava

Organizácia pracovného času sa vzťahuje na zamestnancov v doprave, ktorí pracujú pre zamestnávateľa v pracovnom pomere. Podľa § 2 ods. 2 písm, a) v súvislosti s § 2 ods. 4 zákona o organizácii pracovného času, zamestnanec v doprave na účely tohto zákona je mobilný zamestnanec, ktorý ako člen cestujúceho personálu poskytuje služby cestujúcim alebo prepravuje tovar po ceste, na dráhe alebo na vnútrozemských vodných cestách, a člen posádky lietadla, ktorého zamestnáva letecká spoločnosť so sídlom v členskom štáte Európskej únie alebo v zmluvnom štáte Európskeho hospodárskeho priestoru.

Pracovný čas upravuje zákon o organizácii pracovného času. Pri pracovnom čase treba rozlišovať pojmy pracovný čas a čas jazdy, nakoľko čas jazdy je spolu s ďalšími činnosťami súčasťou, resp. podmnožinou pracovného času.

Za pracovný čas sa považuje čas od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo činnosti, a to:

Vodič je povinný evidovať dobu jazdy aj výkon inej práce. V zmysle čl. 6 ods. 5 Nariadenia 561/2006 vodič zaznamená všetok čas strávený výkonom inej práce ako aj akýkoľvek čas strávený vedením vozidla používaného na komerčnú dopravu, ktorá nepatrí do rozsahu pôsobnosti Nariadenia 561/2006, a zaznamená všetky doby pohotovosti v zmysle článku 15 ods. 3 písm. c)[4] nariadenia (EHS) č. 3821/85[5], ktoré upravuje záznamové zariadenia v cestnej doprave od svojej poslednej doby denného alebo týždenného odpočinku. Tieto záznamy sa vedú buď ručne na záznamovom liste, na výtlačku, alebo pomocou ovládačov na manuálne vkladanie údajov na záznamovom zariadení.

do pracovného času je započítaný aj čas:

V zmysle § 8 ods. 4 pracovisko je: „miesto hlavnej prevádzky zamestnávateľa, u ktorého mobilný zamestnanec vykonáva dopravné činnosti,

Maximálny pracovný čas upravuje § 3 ods. 1 zákona o organizácii pracovného času: „Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť zamestnancovi v doprave pracovný čas v týždni (ďalej len „týždenný pracovný čas“) tak, aby nepresiahol 60 hodín.“

Podľa § 8 ods. 5 zákona o organizácii pracovného času: „Priemerný týždenný pracovný čas mobilného zamestnanca nesmie presiahnuť 48 hodín. Maximálny týždenný pracovný čas možno predĺžiť až na 60 hodín, ak počas štyroch po sebe nasledujúcich mesiacoch týždenný pracovný čas nepresiahne priemer 48 hodín.“

V zmysle § 3 ods. 3 zákona o organizácii pracovného času: „Ak zamestnanec v doprave vykonáva nočnú prácu, priemerný pracovný čas nesmie presiahnuť desať hodín za 24 hodín počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov. Pri výpočte priemernej dĺžky pracovného času sa vychádza z päťdenného pracovného týždňa. Nočná práca na účely tohto zákona je každá práca vykonávaná v nočnom čase medzi 22. hodinou a 6. hodinou.“

V zmysle § 3 ods. 4 zákona o organizácii pracovného času: „Zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov rozdeliť pracovnú zmenu zamestnanca v doprave na dve časti a po dohode so zamestnancom v doprave najviac na tri časti.“

V praxi teda bude pracovný čas rozdelený na viaceré úseky, napr. 8:00 – 10:00, 12:00 – 14:00, 16:00 – 18:00)

V prípade, ak nastane nepredvídateľná okolnosť má zamestnávateľ právo predĺžiť pracovný čas, v zmysle § 3 ods. 7 zákona o organizácii pracovného času „Ak nastane nepredvídateľná okolnosť v doprave, najmä nepriaznivá poveternostná situácia, nehoda alebo iná mimoriadna okolnosť, zamestnávateľ môže predĺžiť pracovný čas až na čas trvania ohrozenia bezpečnosti vozidla alebo plavidla, posádky, cestujúcich alebo prepravovaného nákladu.“

[1] Nariadenie 561/2006 sa vzťahuje na cestnú dopravu:

a) tovaru, kde maximálna prípustná hmotnosť vozidla vrátane každého prívesu alebo návesu je vyššia ako 3,5 tony, alebo

b) osôb vozidlami skonštruovanými alebo trvalo prispôsobenými na prepravu viac ako deviatich osôb vrátane vodiča, ktoré sú určené na tieto účely

Nariadenie 561/2006 sa bez ohľadu na krajinu evidencie vozidla vzťahuje na cestnú dopravu vykonávanú: výhradne v rámci Spoločenstva alebo medzi Spoločenstvom, Švajčiarskom a krajinami, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore.

[2] AETR sa namiesto Nariadenia 561/2006 vzťahuje na medzinárodnú cestnú dopravu vykonávanú čiastočne mimo oblastí uvedených v predchádzajúcej poznámke pre:

a) vozidlá evidované v Spoločenstve alebo v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami AETR, na celý úsek cesty;

b) vozidlá evidované v tretej krajine, ktorá nie je zmluvnou stranou AETR, len na časť cesty prebiehajúcu na území Spoločenstva alebo krajín, ktoré sú zmluvnými stranami AETR.

[3] Grafické znázornenia základných informácií podľa Nariadenia 561/2006 a AETR nájdete na stránke spoločnosti Freight Consulting: https://www.freightconsulting.sk/files/2020-02-25-074426-aetr-dohoda.pdf

000[4] Vodiči:

Treba rozlišovať medzi dobou jazdy a časom jazdy:

Denný čas jazdy je celkový súhrnný čas jazdy medzi koncom jednej doby denného odpočinku a začiatkom nasledujúcej doby denného odpočinku alebo medzi dobou denného odpočinku a dobou týždenného odpočinku. Podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia 561/2006: denný čas jazdy nesmie presiahnuť 9 hodín.

Denný čas jazdy na základe uvedeného predstavuje súhrn dôb všetkých jázd počas jedného dňa. Čo znamená, že jednotlivé časové úseky vedenia vozidla v daný deň sa spočítavajú a výsledok súčtu týchto dôb nesmie presiahnuť 9 hod., resp. 10 hod. pri predĺženom dennom čase jazdy.

Denný čas jazdy sa však môže predĺžiť na najviac 10 hodín nie častejšie ako dvakrát za týždeň. Čo znamená, že v počas jedného týždňa (od pondelka 00:00 do nedele 24:00) je možné predĺžiť denný čas jazdy maximálne dvakrát. Napr. v pondelok a stredu bude vodič jazdiť 10 hodín (vždy treba zohľadniť aj limity priemerného týždenného pracovného času a týždenného času jazdy).

Týždenný čas jazdy je celkový súhrnný čas jazdy počas týždňa. V zmysle čl. 6 ods. 2 Nariadenia 561/2006, týždenný čas jazdy nesmie presiahnuť 56 hodín a nesmie spôsobiť prekročenie maximálneho týždenného pracovného času, ako je ustanovený v smernici 2002/15/ES (táto smernica bola transponovaná do zákona o organizácii pracovného času a preto ako uvádzame vyššie: priemerný týždenný pracovný čas nesmie neprekročiť 48 hodín. Maximálny týždenný pracovný čas môže byť prekročený na 60 hodín len vtedy, keď sa počas štyroch mesiacov neprekročil priemer 48 hodín za týždeň.).

V praxi ide o spočítanie všetkých časov jazdy v priebehu jedného týždňa (od pondelka 00:00 do nedele 24:00), počas ktorého nemôže byť ich súčet vyšší ako 56 hod. a zároveň nesmie prekročiť ani maximálnu dĺžku pracovného času podľa zákona o organizácii pracovného času (viď vyššie – 60 hod.). To znamená, že vodič jazdí napr. v pondelok 9 hod., v utorok 10 hod., v stredu 9 hod., vo štvrtok 10 hod., v piatok 9 hod. a v sobotu 9 hod. a súčet týchto časov jazdy je 56 hod.

Celkový súhrnný čas jazdy počas dvoch po sebe idúcich týždňov v zmysle čl. 6 ods. 4 Nariadenia 561/2006 nesmie presiahnuť 90 hod. Limit pre týždenný pracovný čas je síce 56 hod. ale ak by vodič dva po sebe nasledujúce týždne jazdil 56 hod., nebol by dodržaný prípustný celkový súhrnný čas jazdy počas dvoch po sebe idúcich týždňov (90 hod.), keďže súčet času jazdy za dva týždne by predstavoval 112 hod. Preto ak vodič jeden týždeň jazdí 56 hod., týždeň nasledujúci po tom môže jazdiť maximálne 34 hod.

Rovnako ako pri pracovnom čase treba pri prestávkach v práci rozlišovať medzi pracovným časom a jazdou, nakoľko ako je vysvetlené vyššie, tieto pojmy nie sú totožné a pojem pracovný čas je širší ako pojem jazda.

Prestávky v práci a doby odpočinku musia byť primerané a v súlade so zásadami bezpečnej práce a zásadami ochrany zdravia pri práci. Na účely zákona o organizácii pracovného času sa primeranosťou rozumie, že zamestnanec v doprave má určený pravidelný čas prestávok v práci a určenú pravidelnú dobu odpočinku, ktorých trvanie je vyjadrené v jednotkách času a ktoré sú dostatočne dlhé a nepretržité, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz sebe alebo iným osobám a že si krátkodobo ani dlhodobo nepoškodí zdravie.

Prestávku v práci upravuje § 8 ods. 6 zákona o organizácii pracovného času: „Ak celkový denný pracovný čas trvá od šesť do deväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej 30 minút. Ak celkový denný pracovný čas trvá viac ako deväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej 45 minút. Prestávky v práci možno rozdeliť na časové úseky, z ktorých každý trvá nepretržite najmenej 15 minút.“

Nariadenie 561/2006 definuje pojem prestávka, ako každý časový úsek, počas ktorého vodič nesmie viesť vozidlo ani vykonávať žiadnu inú prácu a ktorý sa využíva výlučne na regeneráciu.

V zmysle čl. 7 Nariadenia 561/2006: Po štyroch a pol hodinách jazdy má vodič neprerušovanú prestávku trvajúcu najmenej štyridsaťpäť minút, ak nezačína čerpať dobu odpočinku. Táto prestávka sa môže nahradiť prestávkou trvajúcou najmenej 15 minút, po ktorej nasleduje prestávka trvajúca najmenej 30 minút, pričom každá je rozložená tak, aby boli splnené ustanovenia prvého odseku.

Prestávka začína v prípade, ak nenastupuje doba odpočinku.

Denná doba jazdenia nesmie prekročiť 9 hodín a vodič musí počas nej dodržať prestávku. V praxi napríklad vodič jazdí 4,5 hod., následne má 45 minútovú prestávku a po jej uplynutí jazdí ďalších 4,5 hod. po skončení jazdy nasleduje odpočinok (denný alebo týždenný). V prípade predĺženia času jazdy na 10 hod., ktoré je prípustné len dvakrát za týždeň, to v praxi vyzerá: vodič jazdí 4,5 hod., má prestávku 45 min., jazdí 4,5 hod., má prestávku 45 min. a na záver jazdí ešte 1 hod.

Dobu odpočinku opravuje zákon o organizácii pracovného času a aj Nariadenie 561/2006, ktoré má prednosť pred zákonom.

Nariadenie 561/2006 definuje pojem odpočinok ako akýkoľvek neprerušovaný časový úsek, počas ktorého môže vodič voľne disponovať svojím časom.

Nariadenie 561/2006 rozlišuje medzi denným odpočinkom a týždenný odpočinkom:

Doba denného odpočinku je akákoľvek denná doba, počas ktorej môže vodič voľne disponovať svojím časom, a zahŕňa „dobu pravidelného denného odpočinku“ a „dobu skráteného denného odpočinku“:

V zmysle č. 8 ods. 2, 3 a 4 Nariadenia 561/2006:

„V priebehu každých 24 hodín po ukončení predchádzajúcej doby denného odpočinku alebo doby týždenného odpočinku vodič čerpá novú dobu denného odpočinku. Ak časť doby denného odpočinku, zahrnutej v období 24 hodín, je aspoň 9 hodín, avšak menej ako 11 hodín, potom sa predmetná doba denného odpočinku považuje za dobu skráteného denného odpočinku.

Doba denného odpočinku sa môže predĺžiť na dobu pravidelného týždenného odpočinku alebo na dobu skráteného týždenného odpočinku.

Vodič môže mať najviac tri skrátené doby denného odpočinku v období medzi ľubovoľnými dvoma dobami týždenného odpočinku.“

Vedenie vozidla viacerými osobami

V zmysle č. 8 ods. 5 Nariadenia 561/2006: „Odchylne od odseku 2 musí vodič podieľajúci sa na vedení vozidla viacerými osobami čerpať do 30 hodín od ukončenia doby denného odpočinku alebo doby týždenného odpočinku novú dobu denného odpočinku trvajúcu najmenej 9 hodín.“

Doba týždenného odpočinku je časový úsek jedného týždňa (pondelok 00:00 – nedeľa 24:00), počas ktorého môže vodič voľne disponovať svojím časom, a zahŕňa „dobu pravidelného týždenného odpočinku“ a „dobu skráteného týždenného odpočinku“:

V praxi vodič skončí jazdu v pondelok o 15:00, potom ak mu začne plynúť doba týždenného odpočinku, môže ďalšiu jazdu začať najskôr v stredu o 12:00.

 V zmysle č. 8 ods. 6 Nariadenia 561/2006: „V každých dvoch po sebe idúcich týždňoch vodič čerpá najmenej:

Podľa § 9 zákona o organizácii pracovného času:

Čas pracovnej pohotovosti v cestnej doprave na účely tohto zákona je čas, počas ktorého sa od mobilného zamestnanca nevyžaduje, aby zostával na pracovisku, ale aby bol k dispozícii a mohol reagovať na výzvu na začatie alebo obnovenie jazdy alebo na výkon inej práce nad určený týždenný pracovný čas, ak tento čas a jeho predvídateľné trvanie mobilný zamestnanec vopred pozná z dohôd uzatvorených medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov, z cestovného poriadku, z týždenného rozvrhu práce, z pokynov pred odchodom na pracovisko, pred začatím dopravných činností alebo pred skutočne začatým časom čakania.

Do času pracovnej pohotovosti patrí najmä čas, počas ktorého mobilný zamestnanec sprevádza vozidlo prepravované na prievoznej lodi alebo vlakom, čas čakania na štátnej hranici, čas čakania spôsobený dopravnými obmedzeniami, čas čakania medzi spojmi, čas čakania v nákladnej doprave, čas čakania v nepravidelnej autobusovej doprave a čas strávený počas pohybu vozidla sedením vedľa vodiča alebo v kabíne na spanie, ak ide o mobilných zamestnancov, ktorí sa počas jazdy striedajú; nie je ním čas prestávok v práci ani doba odpočinku.

Zamestnávateľ je povinný preukázateľne informovať mobilného zamestnanca o jeho právach a pracovných povinnostiach vyplývajúcich z tohto zákona, z osobitných predpisov,⁷) z vlastných interných predpisov, z kolektívnych zmlúv a z dohôd uzatvorených medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov a o mieste a čase trvania dopravných činností, zaznamenávať pracovný čas, prácu nadčas a čas pracovnej pohotovosti mobilných zamestnancov a uchovávať záznamy v čitateľnej podobe najmenej dva roky po uplynutí obdobia, na ktoré sa vzťahujú,poskytnúť mobilnému zamestnancovi na požiadanie kópiu záznamov o odpracovaných hodinách, o hodinách práce nadčas a o hodinách pracovnej pohotovosti.

Pracovný čas, čas jazdy a čas pracovnej pohotovosti u rôznych zamestnávateľov je súčtom pracovných časov, časov jazdy a časov pracovnej pohotovosti u každého z nich. Zamestnávateľ je povinný vyžadovať od mobilného zamestnanca písomné údaje o odpracovanom čase, čase jazdy a čase pracovnej pohotovosti u iného zamestnávateľa. Mobilný zamestnanec je povinný takéto údaje zamestnávateľovi poskytnúť.

Maximálny čas pracovnej pohotovosti upravuje § 4 ods. 2 zákona o organizácii pracovného času: „zamestnávateľ môže nariadiť zamestnancovi v doprave pracovnú pohotovosť v rozsahu najviac 300 hodín za kalendárny rok, a ak ide o zamestnanca závodného hasičského alebo záchranného útvaru na dráhe, na letisku alebo v prístave, najviac 400 hodín za kalendárny rok. Nad tento rozsah je pracovná pohotovosť prípustná len po dohode so zamestnancom.“

Pracovná pohotovosť v rámci pracovnej zmeny nesmie u zamestnanca v doprave, okrem člena posádky lietadla, presiahnuť

V zmysle § 4 ods. 6 zákona o organizácii pracovného času: „Čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave mzda.“  a výkon práce počas času pracovnej pohotovosti nad určený týždenný pracovný čas je prácou nadčas.

Všeobecné mzdové podmienky upravuje Zákonník práce, ktorý dopĺňa zákon o organizácii pracovného času, ktorý sa použije ako lex specialis k Zákonníku práce a špecificky upravuje mzdu počas pracovnej pohotovosti.

Mzda je definovaná v § 118 ods. 2 Zákonníka práce: „Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, príspevok na stravovanie podľa § 152 ods. 3 a 8, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie  ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.“

Mzda za prácu nadčas, podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce: „Za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25 % jeho priemerného zárobku.“

Mzda za prácu vo sviatok, podľa § 122 Zákonníka práce: „Za prácu vo sviatok zamestnancovi patrí dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej 100 % jeho priemerného zárobku. Mzdové zvýhodnenie patrí aj za prácu vykonávanú vo sviatok, ktorý pripadne na deň nepretržitého odpočinku zamestnanca v týždni.“

Mzdové zvýhodnenie za prácu v sobotu, podľa § 122a Zákonníka práce: „Zamestnancovi patrí za prácu v sobotu popri dosiahnutej mzde za každú hodinu práce v sobotu mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 50 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.“

Mzdové zvýhodnenie za prácu v nedeľu, podľa § 122b Zákonníka práce: „Zamestnancovi patrí za prácu v nedeľu popri dosiahnutej mzde za každú hodinu práce v nedeľu mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 100 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.“

Mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu, podľa § 123 Zákonníka práce: „Zamestnancovi patrí za nočnú prácu popri dosiahnutej mzde za každú hodinu nočnej práce mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 40 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu, a ak ide o zamestnanca vykonávajúceho rizikovú prácu, patrí mu mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 50 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.“

Náhradu mzdy počas pracovnej pohotovosti upravuje § 4 ods. 5 zákona o organizácii pracovného času: „Za každú hodinu pracovnej pohotovosti patrí zamestnancovi v doprave náhrada

Podľa § 119 Zákonníka práce: „Mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda podľa osobitného predpisu.“

Výšku minimálnej mzdy upravuje zákon č. 633/2007 Z. z. o minimálnej mzde, podľa § 2 ods. 1 tohto zákona: „Suma minimálnej mzdy pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou (ďalej len „suma mesačnej minimálnej mzdy“) na príslušný kalendárny rok je suma určená podľa § 7 alebo § 8. Suma minimálnej mzdy za každú hodinu odpracovanú zamestnancom na príslušný kalendárny rok je suma určená podľa odseku 2.“, v spojitosti s § 4: „Zamestnancovi patrí minimálna mzda podľa odseku 2, ak jeho ustanovený týždenný pracovný čas je 40 hodín. Ak je ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca nižší ako 40 hodín, suma minimálnej mzdy vyjadrená v eurách za hodinu sa úmerne zvýši. Suma minimálnej mzdy v eurách za hodinu, upravená podľa druhej vety, sa zaokrúhľuje na tri desatinné miesta.“

Z uvedeného vyplýva, že ak vodič pracuje menej ako 40 hodín mesačne, hodinová sadzba minimálnej mzdy sa musí zvýšiť. Minimálna mzda v roku 2023 je 700 eur.

Príloha č. 1 k zákonníku práce charakterizuje stupne náročnosti práce. Od stupňa náročnosti práce sa odvíja aj výška minimálnej mzdy pre konkrétny stupeň.[1] Je potrebné si vopred dostatočne zvážiť, do ktorého stupňa bude zaradené pracovné miesto zamestnanca. Podľa článku (EPI, Príklady z praxe – zamestnávanie vodičov kamiónov) ide o tretí stupeň náročnosti práce. V treťom stupni je výška minimálnej mzdy 932 eur za mesiac podľa Oznámenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 301/2022 Z. z.. Upozorňujeme, že vždy je potrebné stupeň náročnosti posúdiť individuálne s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. 

Skončenie pracovného pomeru sa v celom rozsahu spravuje Zákonníkom práce. Nižšie uvádzame základnú právnu úpravu, pre špecifickejšie informácie je potrebné vychádzať z ustanovení Zákonníka práce v platnom a účinnom znení.

Podľa Zákonníka práce je možné skončiť pracovný pomer nasledovne:

Podľa § 63 Zákonníka práce: Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak

Pracovný pomer možno skončiť dohodou podľa § 60 Zákonníka práce: „Ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.“

Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce: „Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec

Miesto výkonu práce stanovuje, kde sa bude práca vykonávať, môže ním byť akokoľvek určené miesto, dokonca aj obec alebo jej časť. Miest môže byť aj viacero. Napríklad miesto kde vodič vozidlo preberá a vyráža na výkon práce a miesto do ktorého sa vracia. Okrem miesta výkonu práce je potrebné určiť aj pravidelné pracovisko, ktoré je rozhodujúce pri určovaní cestovných náhrad, môže ním byť obec alebo miesto trasy dopravy.

Pravidelné pracovisko je definované v „ 2 ods. 3 zákona č. 283/ 2002 Z. z. o cestovných náhradách: „Pravidelné pracovisko podľa tohto zákona je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu.³) Ak má zamestnanec na základe dohody o vykonaní práce výkon práce v mieste mimo miesta pobytu, môže s ním zamestnávateľ v tejto dohode dohodnúť, že mu poskytne i pri ceste z miesta pobytu do miesta výkonu práce a späť náhrady ako pri pracovnej ceste.“

Bližšie sme sa nezaoberali vysielaním zamestnancov, ale prikladáme základné informácie, za ktoré neručíme. Pravidlá vysielania pracovníkov je potrebné dodržiavať v týchto prípadoch:

V obidvoch prípadoch je podmienkou vyslania pracovnoprávny vzťah medzi zamestnávateľom a vyslaným pracovníkom.

Vyslanými zamestnancami sú vodiči, ktorí vykonávajú prácu v inom členskom štáte, ako je štát, na území ktorého obvykle pracujú. Na týchto zamestnancov sa vzťahuje Smernica 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady (ďalej len „Smernica“).

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice: „Členské štáty zabezpečia, aby podniky, bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy, zaručili pracovníkom, vyslaným na územie členských štátov, nasledujúce pracovné podmienky, platné v členskom štáte vykonávania práce a zakotvené:

Na účely tejto smernice je termín „minimálne mzdové tarify“ v odseku 1 písm. c) definovaný podľa vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo praxe členského štátu, na území ktorého je pracovník vyslaný.“

Podľa stanoviska Národného inšpektorátu práce: ak má vodič nákladnej dopravy nad 3,5 t a vodič autobusu miesto výkonu práce na území SR, v rámci pracovnej zmluvy vykonáva prácu tak na území SR ako aj vykonáva tranzit, prípadne naloženie alebo vyloženie tovaru v inej členskej krajine EÚ, nie je takáto cesta vnímaná ako vyslanie. V kontexte slovenského pracovného práva sa v takomto prípade jedná o zahraničnú pracovnú cestu. V takomto prípade patria zamestnancom cestovné náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste a slovenské mzdové nároky. Upozorňujeme však, že iné členské štáty EÚ môžu riešiť otázku posúdenia zahraničných pracovných ciest odlišne.

V prípade, ak je zamestnanec vyslaný do krajiny s nižšími nárokmi, je potrebné ostať pri podmienkach stanovených legislatívou na Slovensku.

Podľa článku EPI, Príklady z praxe – zamestnávanie vodičov kamiónov:

„Všeobecne ale platí, že ak má vodič nákladnej dopravy nad 3,5 t alebo vodič autobusu miesto výkonu práce na území SR, pričom v rámci pracovnej zmluvy vykonáva prácu tak na území SR, ako aj vykonáva tranzit, prípadne naloženie alebo vyloženie tovaru v inej členskej krajine EÚ, nie je takáto cesta vnímaná ako vyslanie.

V kontexte slovenského pracovného práva v takomto prípade ide o zahraničnú pracovnú cestu, pri ktorej patria zamestnancom, teda aj vodičom kamiónov, cestovné náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste a slovenské mzdové nároky (pozri usmernenie Národného inšpektorátu práce na stránke http://www.safework.gov.sk/?id_af=513&ins=nip).“ Odporúčame, aby ste sa v danej veci poradili s Vašim účtovníkom.

Tento dokument predstavuje všeobecné stanovisko k podmienkam zamestnávania vodičov nákladnej dopravy nad 3,5 tony. V jednotlivých prípadoch sa môžu uplatňovať špecifické požiadavky, napríklad pri prevoze nebezpečného materiálu.

Pre lepšie pochopenie problematiky odporúčame absolvovať školenie v organizácii, ktorá sa danej problematike venuje a na ktorom Vám bližšie vysvetlia jednotlivé oblasti a Vašu konkrétnu situáciu, nakoľko náš článok je všeobecný.

Zároveň dávame do pozornosti Smernicu Európskeho Parlamentu a Rady 2006/22/ES, ktorá upravuje kontroly.

[1] Pracovné miesta sú podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zamestnanca vymedzené týmito charakteristikami:

[5] https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/ALL/?uri=CELEX%3A31985R3821