Kedy ma môže zamestnávateľ poslať na pracovnú cestu? Musím s tým súhlasiť?

V zmysle Zákonníka práce môže zamestnávateľ zamestnanca vyslať na pracovnú cestu v zásade s jeho súhlasom. Výnimka, kedy sa súhlas nevyžaduje je, (i) ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce (je to zvyčajné pre konkrétny druh práce, napríklad pôjde o vodiča) alebo miesta výkonu práce alebo (ii) ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. 

Pokiaľ nepôjde o tieto dva prípady, musíte s pracovnou cestou súhlasiť. Veľmi často si však zamestnávatelia zahrnú do pracovnej zmluvy súhlas zamestnanca s jeho vyslaním na pracovnú cestu, preto odporúčame pozrieť, či vo Vašej pracovnej zmluve nie je už zahrnutý. Zákon neustanovuje náležitosti súhlasu, a preto súhlas zamestnanca môže byť aj konkludentný vyjadrený už len tým, že zamestnanec na pracovnú cestu odíde. Niektorí zamestnávatelia podpisujú so zamestnancom aj písomnú dohodu o vyslaní na pracovnú cestu. 

Pracovná cesta by mala trvať nevyhnutnú dobu, aj keď zákon neustanovuje presnú (ani maximálnu) dĺžku jej trvania. 

Samozrejmosťou asi je, že zamestnanec musí byť zamestnávateľom (jeho štatutárnym zástupcom) alebo jeho vedúcim zamestnancom (osoba poverená štatutárom, osoba poverená riadením jednotlivých stupňov riadenia) na pracovnú cestu vyslaný. V tejto súvislosti poukazujeme aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 3077/2000 „I kdyby žalobce (pozn. zamestnanec) věděl, že ho na pracovní cestu vysílá vedoucí zaměstnanec žalovaného (zamestnávateľa), který k tomu není podle vnitřních předpisů zaměstnavatele oprávněn, bylo jeho pracovní povinností vykonat pracovní cestu podle jeho pokynů. Pracovněprávní odpovědnost za neoprávněné vyslání zaměstnance na pracovní cestu (za vyslání zaměstnance na pracovní cestu učiněné v rozporu s vnitřními předpisy zaměstnavatele) nese vedoucí zaměstnanec, který zaměstnance na pracovní cestu vyslal, a nikoliv zaměstnanec, který pracovní cestu podle pokynu vedoucího zaměstnance vykonal.“  

Zamestnanec si nemôže z vlastného uváženia nariadiť pracovnú cestu sám. Uvedené by mohlo byť považované za porušenie povinností zamestnanca. 

Zamestnanec má v prípade pracovnej cesty nárok na cestovné náhrady v závislosti od toho, či pracovná cesta je v SR alebo v zahraničí. Cestovné náhrady upravuje zákon o cestovných náhradách. 

Uvedené vyplýva z § 57 Zákonníka práce, ktorý hovorí: „Zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal. Zamestnanca môže počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na pracovnú cestu len užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu podľa prvej vety sa užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca.“