Na čo má žena nárok pri rozvode pri nevere?

Otázka:

Dobrý deň. Chcel by som sa informovať, mám ženu, ktorá ma podviedla a ešte sa mi vyhráža tým, že dom pôjde na polovicu (finančne). Naozaj má právo na polovicu domu, keď ma podviedla?

Odpoveď:

Pokiaľ predmetný dom patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemá mimomanželský pomer vplyv na vyporiadanie majetku po rozvode. V zmysle § 150 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Okrem toho súd pri rozvode manželstva by mal brať do úvahy aj nasledovné kritériá: „Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.“ 

Pokiaľ by ste si do 3 rokov nevyporiadali bezpodielové spoluvlastníctvo, nastáva zákonná fikcia, že podiely pri nehnuteľnostiach sú rovnaké (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka), čiže obaja budete vlastníkmi ½ domu. 

Uvedené platí len za situácie, pokiaľ by ste nadobudli nehnuteľnosť spoločne za trvania manželstva a bola by v bezpodielovom spoluvlastníctve (v podiele 1/1). Pokiaľ by sa dom nadobudol jedným z manželom pred manželstvom, nemal by druhý manžel nárok na podiel z tejto nehnuteľnosti, a to ani za situácie, že po nadobudnutí nehnuteľnosti sa uzavrelo manželstvo. 

K vyporiadaniu majetku po rozvode pozrite aj tento článok.

Práva ženy pri rozvode manželstva

Ak by následkom rozvodu manželstva hrozilo niektorému z manželov, že sa na istý čas dostane do finančnej tiesne (napr. z dôvodu nezamestnanosti) a nebude schopný sám si zabezpečiť základné životné potreby, zákon č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“) mu dáva právo žiadať od bývalého manžela tzv. príspevok na výživu rozvedeného manžela.

Podľa § 72 ods. 1 ZR: „Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.“

Ako vysvetľuje Krajský súd Prešov vo svojom rozsudku 4CoP/21/2023 z 19. septembra 2023, „Oprávneným pre priznanie príspevku na výživu je bývalý manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť. Táto neschopnosť môže vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych skutočností na strane oprávneného. Medzi subjektívne patrí zlý zdravotný stav, žiadna kvalifikácia alebo jej strata v dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o maloleté dieťa do 3 rokov veku, resp. staršie dieťa, ak vyžaduje nepretržitú opateru, alebo faktická nemožnosť umiestniť dieťa do zariadenia poskytujúceho dennú starostlivosť v danom mieste, alebo faktická nemožnosť nájsť si zamestnanie v danom mieste zodpovedajúce jeho fyzickým a duševným schopnostiam.“

Podľa záverov vyslovených v rozsudku Krajského súdu Trnava, sp. zn. 23CoP/68/2019 z 25. februára 2020: „Primeraná výživa znamená užší rozsah výživného, ako je to pri vzájomnej vyživovacej povinnosti počas manželstva. (…) Uspokojené majú byť v primeranej miere aj ďalšie životné potreby rozvedeného manžela ako bývanie, ošatenie, kultúrne potreby, a to s prihliadnutím na jeho vek, zdravotný stav, spôsob života, a pod.“

Vzájomná vyživovacia povinnosť patrí k významným povinnostiam manželov, ktorú manželia chápu predovšetkým ako povinnosť morálnu a plnia ju dobrovoľne. Len vo výnimočných prípadoch je potrebný zákrok súdu pri určovaní výživného medzi manželmi. V zásade to isté platí aj o príspevku na výživu rozvedeného manžela (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR, sp. zn. Cpj 36/77 (R 3/1978) z 19. decembra 1977).

Podľa § 72 ods. 2 ZR: „Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.“

Podľa § 72 ods. 3 ZR: „Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.“

K rozdielu medzi vzájomnou vyživovacou povinnosťou medzi manželmi a bývalými manželmi uviedol Krajský súd Trnava (vo vyššie citovanom rozsudku) nasledovné: „Pri podmienke neschopnosti samostatne sa živiť je zrejmá odlišnosť od výživného medzi manželmi, keďže v tomto prípade nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň a vyžaduje sa kvalifikovaná miera odkázanosti. Pokiaľ má jeden z manželov aj značne nadpriemerné príjmy, resp. majetkové pomery, zatiaľ čo druhý z rozvedených manželov sa ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má schopnosť sám sa živiť (aj z prípadných dávok v rámci systému sociálneho zabezpečenia), nárok na príspevok mu nevzniká. Súdna prax zastáva stanovisko, že rozvedený manžel nie je povinný speňažovať svoj nehnuteľný majetok, bytové zariadenie, oblečenie zabezpečujúce primeraný štandard (neplatí to pri značných majetkových hodnotách, čo by bolo v rozpore so zmyslom predmetnej úpravy) ani majetkovú podstatu získanú v rámci rozdelenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov.