Striedavá starostlivosť u malých detí

V prípade, ak sa rodičia nevedia dohodnúť, súd môže nariadiť striedavú starostlivosť na žiadosť jedného s rodičov, aj v prípade, ak s tým jeden z rodičov nesúhlasí.

V súlade s § 24 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine platí, že “ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.”

Zákon výslovne neuvádza intervaly ani pomer dní, ako dlho dieťa môže byť u jedného z rodičov. Prevažne sa súd snaží určiť striedavú starostlivosť v „rovnocennom“ pomere, ale nie vždy to okolnosti rodičov môžu dovoľovať, na čo bude súd prihliadať.

V prípade striedavej starostlivosti súd nezvykne priznávať výživné, nakoľko sa predpokladá, že rodičia si budú svoju vyživovaciu povinnosť plniť v rámci osobnej striedavej starostlivosti. Ak by však príjem jedného z rodičov bol značne vyšší oproti druhému, súd môže rozhodnúť o výživnom. Dôvodom je najmä zabezpečenie rovnakej životnej úrovne dieťaťa u oboch rodičov pri striedavej starostlivosti. Prečítajte si aj kedy súd zverí dieťa do striedavej starostlivosti. 

Striedavá starostlivosť, ak matka nesúhlasí

V prvom rade je dôležité uvedomiť si, že v každom súdnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o starostlivosti o maloletého, nie je prvoradým záujem či predstava toho-ktorého rodiča o „osude“ jeho dieťaťa, ale práve najlepší záujem maloletého (Čl. 5 Zákona o rodine, ďalej ako „ZR“).

Uvedená zásada je premietnutá aj do § 24 ods. 3 ZR, podľa ktorého: „Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.“

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že aj v prípade, ak by matka trvala na tom, že dieťa bude zverené výlučne do jej osobnej starostlivosti, stačí, že otec vyjadrí vôľu, aby bolo dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, aby sa súd touto možnosťou zaoberal. Kľúčovým tu – opäť – nebude prianie matky, ale „záujem dieťaťa„. Súd sa prikloní k tej alternatíve, ktorá lepšie zodpovedá potrebám maloletého. 

Podľa záveru Krajského súdu Nitra, sp. zn. 9CoP/33/2019: „Dohovor o právach dieťaťa ustanovuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí. Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, tak u toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady, okrem iného, uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom. Nesúhlas matky so striedavou osobnou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je založený na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa. Ak ide o iracionálny alebo nepreskúmateľný dôvod, na ktorom je založený nesúhlas rodiča so striedavou osobnou starostlivosťou, alebo sa v konaní preukáže, že ide o nesúhlas spočívajúci v dôvode, ktorý preukázateľne nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, súdy nemôžu na tomto nesúhlase založiť rozhodnutie, ktorým návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti nevyhovejú.“

Uvedený právny názor sa opiera o relevantné uznesenie Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 1206/09 zo dňa 05.01.2010, v ktorom súd vyslovil nasledovné: „Ústavný súd upozornil, že v prípade, ak je nesúhlas rodiča obštrukčný, neodôvodnený alebo postráda relevanciu vo vzťahu k výchove dieťaťa, nemôže súd z týchto dôvodov rezignovať na striedavú starostlivosť. V prejednávanom prípade bolo podstatné zistiť, prečo matka nie je ochotná spolupracovať s otcom na výchove v záujme maloletého dieťaťa. Ústavný súd zdôraznil, že zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov nesmie byť výrazom ústupku vzájomnej rivalite medzi rodičmi.

Ústavný súd zhrnul, že z hľadiska záujmu dieťaťa sa všeobecné súdy tým, že sa dostatočne nezamerali na dokazovanie, respektíve pripustili vplyv samotného tvrdenia matky na rozhodnutie vo veci, bez toho, aby jeho dôvody podrobili testu spôsobilosti zasiahnuť do záujmu dieťaťa, nemohli zistiť, ktorý z rodičov otvára v záujme dieťaťa väčší priestor na výchovu druhému rodičovi. Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov, a ak to nie je možné, potom toho rodiča, ktorý má lepšie predpoklady a zároveň uznáva rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa.“

Žiadosť o zverenie maloletého do striedavej starostlivosti

Právnym základom na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti je § 24 ods. 3 Zákona o rodine (ďalej ako „ZR“). 

V žiadosti (návrhu) na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov je navrhovateľ (jeden alebo obaja rodičia) povinný uviesť dôvody, ktoré svedčia jednak o spôsobilosti oboch rodičov dieťa vychovávať, jednak o ich záujme striedať sa v starostlivosti o maloletého. Z návrhu by malo dostatočne jasne vyplývať, prečo je striedavá osobná starostlivosť v najlepšom záujme maloletého a prečo budú takýmto spôsobom najlepšie zabezpečené potreby maloletého.

V návrhu je ďalej potrebné špecifikovať režim striedavej osobnej starostlivosti, t. j. v akých časových intervaloch sa bude vykonávať, kedy a na akom mieste dôjde k zvereniu a prevzatiu dieťaťa, na akej adrese bude mať dieťa trvalé bydlisko a pod. 

V návrhu nie je potrebné riešiť otázku výživného, keďže podľa § 62 ods. 6 ZR: „Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, (…) súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.“

Striedavá starostlivosť a škola

Ak sa rodičia maloletého od seba odlúčia a starajú sa o svoje dieťa v režime striedavej osobnej starostlivosti, skôr či neskôr bude potrebné vyriešiť otázku, akú školu bude dieťa navštevovať a ako si rodičia podelia medzi sebou náklady na školu (školské potreby, poplatky, stravné v škole a pod.) i mimoškolské činnosti.

Nezhody medzi rodičmi ohľadom toho, akú školu bude ich dieťa navštevovať, možno riešiť podľa § 35 Zákona o rodine (ďalej ako „ZR“), podľa ktorého „ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä (…) o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.“

Ako vysvetlil aj Krajský súd Trenčín vo svojom rozsudku 5CoP/45/2022 zo dňa 2. novembra 2022, „(…) pokiaľ matka, ktorej boli zverené deti do osobnej starostlivosti, prejaví záujem presťahovať sa na nové pôsobisko, na takýto krok nepotrebuje súhlas otca. Na druhej strane však pokiaľ chce prehlásiť deti z pôvodnej základnej školy do novej základnej školy aj keď je táto v mieste nového pôsobiska matky ako aj detí, na takýto krok súhlas otca potrebuje.“

V praxi je pomerne časté využívanie inštitútu tzv. neodkladného opatrenia, ktorým sa jeden rodič proti druhému alebo obaja navzájom proti sebe môžu domáhať, aby súd udelil napr. matke namiesto otca súhlas s prestupom a zápisom maloletého do inej školy.

Podľa § 388 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) „Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.“

Podmienkam pre nariadenie neodkladného opatrenia v konaniach týkajúcich sa maloletého sa podrobne zaoberal Krajský súd Trnava vo svojom rozsudku 14CoP/53/2023 zo dňa 18. augusta 2023: „Účelom neodkladných opatrení vo veciach maloletých detí je poskytnutie preventívnej ochrany ich právam a záujmom ešte pred ich porušením či ohrozením. Všeobecné zásady charakterizujúce inštitút neodkladného opatrenia sa vzťahujú aj na konanie vo veciach maloletých, v ktorom sú súdy povinné prioritne chrániť záujmy maloletých detí a prioritne poskytnúť zvýšenú ochranu ich právam. V konaní starostlivosti súdu o maloleté deti pri nariadení neodkladného opatrenia je súd v záujme maloletého dieťaťa povinný starostlivo uvážiť, či sú pre také opatrenie splnené všetky zákonné podmienky. Pre súd je prioritou záujem maloletého dieťaťa a vytvorenie stavu spravodlivej rovnováhy medzi záujmom dieťaťa a jeho rodičmi, pričom zvláštny význam sa kladie na záujem dieťaťa, ktorý má mať prednosť pred záujmom rodiča a neumožňuje rodičovi vynútiť si také opatrenia, ktoré by ohrozovali zdravie a rozvoj dieťaťa. Neodkladné opatrenie však zásadne nemôže prejudikovať práva a záujmy účastníkov a súd môže pristúpiť k nariadeniu neodkladného opatrenia v závislosti od konkrétnych okolností, pričom musí starostlivo uvážiť, či sú pre také opatrenie splnené všetky zákonné podmienky. Neodkladné opatrenie môže byť teda nariadené vtedy, ak má súd za preukázané, že riešenie situácie maloletého dieťaťa neznesie odklad. Takýmto rozhodnutím je možné urýchlene a pružne riešiť situácie, keď je potrebný okamžitý zásah súdu. U maloletých pôjde v zásade o zásah do stavu, ktorým je bezprostredne ohrozená ich výživa, výchova, prípadne iné dôležité záujmy.

Zo zákonnej úpravy neodkladného opatrenia je tiež zrejmé, že súd pri rozhodovaní o ňom nezisťuje všetky skutočnosti, ktoré by musel zisťovať v prípade konečného rozhodnutia vo veci samej, a obmedzí sa len na osvedčenie najzákladnejších skutočností, z ktorých možno vyvodiť nutnosť dočasnej úpravy pomerov, pričom je vždy potrebné posúdiť, či touto dočasnou úpravou pomerov nedochádza k zásahu do základných práv jednotlivých účastníkov nad nevyhnutnú mieru a či dočasná úprava pomerov sleduje legitímny cieľ. Neodkladné opatrenia upravujú nielen faktické pomery účastníkov, ale upravujú i právne pomery, i keď len dočasne. Súd musí v konaní predovšetkým skúmať, či je nárok navrhovateľa osvedčený a či je neodkladné opatrenie potrebné vydať, teda naliehavosť situácie. Nevyhnutnosť úpravy sa tu ponecháva na voľnú úvahu súdu.“

Dobrý deň,

V prvom rade je potrebné uviesť, že pojem „striedavá osobná starostlivosť“ sa v zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“) používa výlučne v súvislosti s rozvodom a s úpravou rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Striedavá osobná starostlivosť je v tomto význame režim starostlivosti o maloletého, o ktorom rozhoduje súd zároveň s rozvodom manželstva.

Podľa prvej vety § 24 ods. 3 ZR „Rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov.“ Táto dohoda sa predkladá súdu, ktorý ju schváli. Z pohľadu rodinného práva je preferované, aby sa rodičia o výkone rodičovských práv a povinností vo vzťahu k ich maloletému dieťaťu na čas po rozvode medzi sebou dohodli. Súd rozhodnutím upravuje rodičovské práva a povinnosti až vtedy, keď sa rodičom dohodnúť nepodarí. V tomto rozhodnutí súd buď schváli pravidlá striedavej osobnej starostlivosti, na ktorých sa rodičia dohodli, alebo vytýči pravidlá sám. Rozhodnutím o úprave výkonu rodičovských práv a povinností sú viazaní obaja rodičia.

Konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností môžu rodičia maloletého iniciovať aj vtedy, ak nie sú manželmi. Súd bude v takom prípade postupovať rovnako, ako by postupoval v konaní o rozvode manželstva. Návrh na začatie tohto konania naznačuje, že rodič / rodičia považujú za nevyhnutné, aby do ich rodinných pomerov vstúpil súd a upravil výkon ich rodičovských práv a povinností odlišne od ich (vzájomne si odporujúcich) predstáv. Do právoplatnosti rozhodnutia súdu však existujú len také pravidlá striedavej osobnej starostlivosti, na ktorých sa – právne nezáväzne – dohodnú rodičia.

Bližšie k téme striedavej osobnej starostlivosti sa dočítate v našom článku na tomto odkaze.

Dobrý deň,

Na túto otázku dáva Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“) odpoveď len nepriamo. Základnými predpokladmi zverenia dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti sú v zmysle § 24 ods. 3 ZR spôsobilosť obidvoch rodičov vychovávať dieťa aj po rozvode a predovšetkým ich záujem o dieťa. Dieťa má totiž právo na starostlivosť oboch rodičov a aj v prípade, že je rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti len jedného z nich, malo by mu byt umožnené stýkať sa s druhým rodičom aspoň v takej miere, aby bola čo najlepšie naplnená zásada, že „rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia (§ 28 ods. 2 ZR) a „manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach (Čl. 1 ZR)“.

Otázkou tzv. prekážok striedavej starostlivosti sa podrobne zaoberal Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze I. ÚS 3065/21 zo dňa 28. februára 2022.

K veku maloletého ako potenciálnej prekážke striedavej starostlivosti súd uviedol, že „vylúčiť striedavú starostlivosť nie je možné len so všeobecným odkazom na nižší vek dieťaťa, pokiaľ nejde o dieťa závislé na matke z dôvodu dojčenia. Striedavá starostlivosť je uskutočniteľná aj u mladších detí, napríklad vo veku troch rokov, s vhodne upravenými intervalmi striedania a rozhodne ju nie je možné vylúčiť s odkazom na nízky vek u päťročného dieťaťa.“

Súd ďalej poznamenal, že síce aj „Stabilita výchovného prostredia dieťaťa je dôležitým faktorom, nemôže však byť sama osebe argumentom pre vylúčenie striedavej starostlivosti. V opačnom prípade by sa totiž fakticky konzervoval status quo daný prvým rozhodnutím vo veci, pretože odmietaním zmeny výchovného prostredia (a teda predlžovaním stavu po prvom rozhodnutí) sa výchovné prostredie ďalej stabilizuje, resp. dieťa si naň čoraz viac zvyká. Vo výsledku by k zmene nemuselo nikdy dôjsť.“ Súd v tejto otázke dodáva, že „Ak by teda súdy po uplynutí rodičovskej dovolenky, prípadne po nástupe dieťaťa do materskej školy, nezvážili zmenu doterajšieho modelu starostlivosti alebo by túto zmenu dokonca odmietli len s odkazom na nutnosť stability výchovného prostredia, fakticky by variantu striedavej starostlivosti neoprávnene vylúčili.“

Ani „absencia alebo nižšia úroveň komunikácie medzi rodičmi nemôže sama osebe viesť k vylúčeniu striedavej starostlivosti, pretože by to znamenalo ústupok vzájomnej rivalite rodičov a otvorilo by to priestor na zneužitie postavenia rodiča, ktorý mal doteraz dieťa v starostlivosti. Všeobecné súdy by mali prípadne skúmať dôvody nízkej kvality komunikácie a pokúsiť sa o jej zlepšenie. Samotné zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti môže byť impulzom na posilnenie komunikácie a spolupráce rodičov. Nemožno však vylúčiť situáciu, keď aj napriek všetkým snahám súdu je vzájomná komunikácia stále natoľko konfliktná, že bráni zvereniu dieťaťa do striedavej starostlivosti. V takom prípade však musia všeobecné súdy posúdiť, ktorý z rodičov je za nevhodnú komunikáciu viac zodpovedný, a toto zistenie pri rozhodovaní o starostlivosti a rozsahu styku primerane zohľadniť, pričom táto úvaha musí byť jasne uvedená v odôvodnení rozhodnutia.“

Naopak „podľa judikatúry Ústavného súdu môže byť pracovné vyťaženie rodiča zohľadnené ako faktor pri rozhodovaní o starostlivosti.“ Súd ďalej uviedol, že „Pracovné vyťaženie môže predstavovať prekážku striedavej starostlivosti len vo výnimočných prípadoch, ktoré bránia rodičovi postarať sa o dieťa počas dlhších časových úsekov (typicky vojak na zahraničnej misii, kamionista s dlhodobými cestami do zahraničia a pod.). Štandardný pracovný pomer podľa zákonníka práce, aj keď môže byť z rôznych hľadísk náročný (ako je tomu u vedúceho lekára), medzi takéto výnimky nepatrí, a to ani v prípade, ak má sťažovateľ ďalšie (veľmi nízke) úväzky mimo hlavného pracovného pomeru. Opak by v podstate znamenal diskrimináciu na základe povolania. Osoby v náročných profesiách by boli znevýhodnené oproti „bežným“ zamestnaniam. Rodič by bol tiež postavený pred ťažké rozhodnutie – buď si ponechať pracovnú pozíciu a vzdať sa striedavej starostlivosti, alebo si nájsť menej náročné zamestnanie, ktoré by súd považoval za vhodnejšie. To by mimochodom často viedlo k zníženiu príjmu (pri podnikaní zisku), a teda aj k požiadavke na zníženie výživného, čo by mohlo vyvolať ďalší konflikt s druhým rodičom v súvislosti s potenciálom zárobku.“