Vyživovacia povinnosť na neplnoleté dieťa

Otázku výživného počas striedavej osobnej starostlivosti upravuje § 62 ods. 6 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“), v zmysle ktorého súd môže určiť výživné aj pri striedavej osobnej starostlivosti s prihliadnutím na dĺžku osobnej starostlivosti každého rodiča, avšak určenie výživného nie je podmienkou.

Určenie primeranej výšky výživného zo strany druhého rodiča sa v tomto prípade necháva na zváženie súdu, ktorý po dôkladnom preskúmaní na základe predloženého príjmu obidvoch rodičov zhodnotí, či je určenie výživného dôvodné, prípadne určí tiež konkrétnu výšku, ktorú je rodič maloletých detí povinný uhrádzať.

S prihliadnutím na § 62 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého: „Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov“ možno konštatovať, že v prípade značne rozdielneho príjmu má dieťa právo na rovnakú životnú úroveň u obidvoch rodičov, v takomto prípade sa určenie výživného javí ako dôvodné.

Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Cop/6/2005 zo dňa 23.04.2015, ktorý v rozsudku uvádza: „Prioritou pri striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, trvajúcej rovnako dlhú dobu u každého z rodičov je s poukazom na ust. § 62 ods. 6 Zákona o rodine neučenie výživného. Výnimku tvorí iba taká situácia,  keď sú príjmy rodičov mimoriadne rozdielne.“

S bývalým partnerom sa môžete dohodnúť na úprave práv a povinností voči Vášmu dieťaťu. Takáto dohoda však musí byť schválená súdom. Daná skutočnosť vyplýva z § 36 ods.1 zákona č. 36/2005 Z.z. zákona o rodine, podľa ktorého „Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti.“

Toto ustanovenie slúži aj na prípad, keď jeden z rodičov aj napriek dohode svoje povinnosti neplní.

V prípade, ak sa s bývalým partnerom dohodnete na úprave práv a povinností je potrebné podať návrh na súd.

Súd Vami podaný návrh dohody nemusí v plnom rozsahu schváliť, nakoľko rozhoduje najmä v najlepšom záujme dieťaťa. To znamená, že Vaším návrhom nie je viazaný a Váš návrh môže autoritatívnym rozhodnutím upraviť. Na najlepší záujem dieťaťa sa prihliada najmä vo veciach výživného, osobnej starostlivosti, či styku dieťaťa s druhým rodičom.

Ak sa s bývalým partnerom nedohodnete, druhou možnosťou je žiadať súdnou cestou určenie výživného.

To či má jeden z manželov nárok na výživne od druhého manžela po rozvode sa nedá jednoznačne určiť, nakoľko súd skúma rôzne náležitosti a kritéria, ktoré by tento nárok potvrdzovali.

V zmysle § 72 ods.1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine: „Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.“

Zákon ustanovuje niekoľko podmienok na to, aby Vám nárok na príspevok mohol byť priznaný, a to:

• manželstvo musí byť právoplatne rozvedené
• jeden z manželov nie je schopný sa samostatne uživiť
• schopnosti a možnosti druhého manžela zodpovedajú tomu, aby mohol manželovi prispievať
• súlad s dobrými mravmi

Táto povinnosť nevzniká automaticky zo zákona, ale v prípade, ak sa na tom manželia dohodnú alebo o tom po preskúmaní rozhodne súd. Zároveň upozorňujeme na skutočnosť, že príspevok rozvedeného manžela ma prednosť pred ostatnými vyživovacími povinnosťami.

Medzi nevyhnutnú výživu manžela nepatria len nevyhnutné náklady na stravovanie manžela ale aj uspokojovanie iných potrieb súvisiacich s jeho zdravotným stavom, vekom a spôsobom života.

Pre objasnenie prikladáme aj úryvok z rozhodnutia R 39/1968:„Schopnosť rozvedeného manžela sám sa živiť neurčujú iba jeho zárobkové schopnosti a možnosti, ale aj jeho majetkové pomery; pravda, súd v rámci úvahy, či a v akej miere je nevyhnutná výživa rozvedeného manžela zabezpečená z vlastného majetku, prihliadne aj na celkové pomery rozvedeného manžela, na druh majetku, na účel, na ktorý je určený, a pod.“

V prípade zmeny okolností od vydania pôvodného rozhodnutia upravujúceho výživné na syna (napr. zvýšenie nákladov v dôsledku zhoršenia jeho zdravotného stavu, zvýšenie nákladov na liečbu a pod.) je možné taktiež podať návrh na zmenu výšky výživného na syna.

Dobrý deň,

Prerušenie štúdia nie je samo o sebe skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala zrušenie vyživovacej povinnosti voči dieťaťu. Platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého rodičia sú povinní zabezpečovať výživu ich dieťaťa až do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť (§ 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine, ďalej ako „ZR“). Táto povinnosť sa týka detí všeobecne, teda aj maloletých, aj plnoletých. Zo skutočnosti, že dieťa prerušilo štúdium, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať, že už je schopné samo sa živiť. Táto schopnosť sa posudzuje komplexne a na jej určenie je nevyhnutné zohľadniť aj ďalšie premenné (napr. kde dcéra býva, s kým, či už má stabilnú prácu, koľko zarába a pod.). Až na základe týchto a ďalších skutočností si možno urobiť dostatočný úsudok o schopnosti dieťaťa samo sa živiť. 

Podľa rozsudku Krajského súdu Košice, sp. zn. 8CoP/246/2012 „Schopnosť dieťaťa, aby sa živilo samo je závislá na tom, kedy sa dieťa stane spôsobilým hradiť svoje odôvodnené potreby z odmeny za svoju prácu (…). Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu zanikne až vtedy, keď dieťa dosahuje pravidelný a postačujúci príjem z povolania, ktoré si zvolilo podľa svojich schopností, možností, predpokladov a záujmov. Ako okolnosť, keď trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úlohou rodiča viesť dieťa k získaniu vzdelania a tým potrebných predpokladov na sebarealizáciu), sa tradične akceptuje štúdium. Na jednej strane treba brať do úvahy záujem dieťaťa vo vzťahu k jeho schopnostiam a danostiam, aby získalo vhodné predpoklady na svoje lepšie uplatnenie, na druhej strane je oprávnená požiadavka včasnej realizácie uvedených daností, aby nedochádzalo k zneužívaniu rodičovskej vyživovacej povinnosti len z dôvodu negatívneho postoja k práci (napr. zavinené rozviazanie pracovného pomeru), resp. nezodpovedného postoja k štúdiu.“

Zaujímavým je v tejto súvislosti aj rozsudok Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 6CoP/24/2019, ktorý vo veci otca-navrhovateľa žiadajúceho o zrušenie výživného z dôvodu, že jeho dcéra už druhýkrát prerušila vysokoškolské štúdium za účelom študijného pobytu v zahraničí, vyslovil nasledovné: „Vyživovacia povinnosť (z uhla pohľadu prípravy dieťaťa na povolanie) spravidla končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania v bežnom vzdelávacom procese (prvá ukončená vysoká škola alebo univerzita), ak sa dieťa rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole. V prípade, ak oprávnený toto vzdelanie neukončí v štandardnej dĺžke, je potrebné skúmať, z akých dôvodov došlo k predĺženiu štúdia (napríklad formou prerušenia štúdia) a tie potom vyhodnotiť z hľadiska toho, či za ten čas bol objektívne schopný nadobudnúť také vlastnosti a schopnosti, ktoré mu umožňujú dosahovať pravidelný a postačujúci príjem z povolania. (…)

V súdenej veci bolo (…) preukázané, že menovaná stále študuje na (prvej) vysokej škole, pričom k prerušeniu jej štúdia došlo za účelom zdokonalenia sa v cudzom jazyku, ktorý cieľ nepochybne môže prispieť k väčším možnostiam uplatnenia sa oprávnenej na pracovnom trhu po ukončení štúdia. Nejde o v súčasnosti neštandardný jav, pričom dĺžka toho prerušenia (1 rok) nie je neprimeraná v tom zmysle, že by neúmerne predlžovala riadnu dobu štúdia oprávnenej na vysokej škole.„

Dobrý deň, 

Na zodpovedanie tejto otázky nestačí poznať skutočnosť, že Vaše dieťa už nenavštevuje školu. To totiž ešte nemusí znamenať, že Vaše dieťa je už schopné samo sa živiť. Práve nadobudnutie tejto schopnosti ohraničuje povinnosť rodiča prispievať dieťaťu na výživu. Ak súd uváži, že vzhľadom na ďalšie okolnosti nie je potrebné, aby vyživovacia povinnosť rodičov trvala ďalej, rozhodne o zrušení výživného. Štandardne vyživovacia povinnosť rodičov zaniká, keď sa dieťa „stane spôsobilým hradiť svoje odôvodnené potreby z odmeny za svoju prácu (…). Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu zanikne až vtedy, keď dieťa dosahuje pravidelný a postačujúci príjem z povolania, ktoré si zvolilo podľa svojich schopností, možností, predpokladov a záujmov (napr. rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. 8CoP/246/2012 alebo rozsudok Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 6CoP/24/2019).“