Vyživovacia povinnosť živnostníka

Dobrý deň,

Podľa § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“) „Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.“

Možnosti a majetkové pomery povinného skúma súd v každom jednom prípade individuálne. Každý z rodičov totiž prispieva na výživu svojich detí „podľa svojich (individuálnych) schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 ZR).“ Podľa rozhodnutia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 8Cop/13/2008 „pod pojmom „svojich schopností a možností“ sa nerozumie len čistý priemerný mesačný príjem rodiča (mzda a ostatné príjmy za predchádzajúci kalendárny rok), ale súd komplexne posudzuje schopnosti a možnosti rodiča. Je tomu tak z dôvodu, aby sa rodič nemohol zbavovať (prípadne znižovať) vyživovacej povinnosti voči dieťaťu napríklad tým, že prijme finančne nevýhodnejšie zamestnanie alebo sa stane dobrovoľne nezamestnaným, prípadne sa zbavuje svojho majetku (v prípade živnostníka napr. vrátenie živnostenského listu či „prepísanie“ firmy na inú osobu a pod.).“

Ide o tzv. zásadu potencionality príjmov. Ako súd uvádza ďalej v citovanom rozsudku, „Pri určení výživného je rozhodujúci príjem, ktorý rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje (…). Ak sa príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery povinného a takzvanú potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam.“

V zmysle § 62 ods. 5 ZR súd berie do úvahy len tie výdavky povinného manžela, ktoré je nevyhnutné vynaložiť na zabezpečenie výživného pre jeho dieťa. Vo vzťahu k výdavkom živnostníka súd uviedol, že „nie každý výdaj povinného rodiča, i keď inak uznaný daňovými predpismi je z hľadiska podnikania nevyhnutný do tej miery, aby z takto vynaložených prostriedkov nebolo možné prednostne plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť aj k plnoletému dieťaťu, ktoré ešte nie je schopné samo sa živiť. Aj podnikateľ musí svoje výdavky korigovať tak, aby si túto zákonnú vyživovaciu povinnosť mohol plniť (rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 5Co/71/2013).“ V tom istom rozhodnutí súd uzatvára, že „je výlučne vecou otca odkedy, dokedy bude podnikať, či zruší alebo nezruší koncesnú živnosť. Nie je rozhodujúce ani to, aké skutočné výdavky otec vynaložil z podnikateľskej činnosti, teda aká je daňová strata z príjmov podľa § 6 ods. 1, 2 Zákona o daní z príjmov. Rozhodujúce je to, ktoré výdavky bolo nevyhnutné vynaložiť, a ktoré nevyhnutné vynaložiť nebolo.“

Aj podľa starších súdnych rozhodnutí „ak ide o rodiča, ktorý je podnikateľom, vychádza súd pri posudzovaní jeho zárobkových možností pre účely určenia výživného zo stavu príjmov, ktoré dosiahol tento rodič podľa svojho daňového priznania a ako ich uviedol vo svojej výpovedi účastníka konania potvrdenej potom i správou vyžiadanou od príslušného daňového orgánu na podloženie správnosti výpovede rodiča (R 17/1994).“

Ak rodič povinný z platenia výživného začne podnikať ako živnostník, táto skutočnosť môže mať za následok, že rodič oprávnený preberať výživné požiada súd o zvýšenie výživného (pozri napr. rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 11CoP/22/2014 alebo rozsudok Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 27CoP/62/2017). Podľa § 78 ods. 1 „dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.“ Súd môže za takýchto okolností rozhodnúť o zvýšení sumy výživného aj bez návrhu, z vlastného podnetu.

Ak máte záujem o právne služby nielen z oblasti rodinného práva, neváhajte nás kontaktovať na office@akmv.sk alebo telefonicky na 0915 046 749.