Predaj veci ako stojí a leží. Čo toto ustanovenie znamená?

Podľa ustanovenia § 499 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „Občiansky zákonník“): „Kto prenechá inému vec za odplatu, zodpovedá za to, že vec v čase plnenia má vlastnosti výslovne vymienené alebo obvyklé, že ju možno použiť podľa povahy a účelu zmluvy alebo podľa toho, čo účastníci dojednali, a že vec nemá právne vady.“ 

Popri uvedenej všeobecnej zodpovednosti za vady Občiansky zákonník zakotvuje aj osobitný prípad vylúčenia zodpovednosti za vady. V zmysle ustanovenia § 501 Občianskeho zákonníka scudziteľ za vady veci nezodpovedá „ak sa vec prenechá ako stojí a leží“. V takomto prípade by predávajúci (scudziteľ) za vady veci zodpovedal iba ak by vec nemala vlastnosti, o ktorých predávajúci vyhlásil, že ich má alebo ktoré si kupujúci výslovne vymienil. 

Ak teda niekto nadobudol vec ako stojí a leží a neskôr zistí, že vec nemá také vlastnosti, aké by očakával alebo na veci objaví vady, nebude si môcť voči predávajúcemu uplatniť nároky z vád, napr. žiadať zľavu z kúpnej ceny a podobne. Predávajúci by bol za vady v takomto prípade zodpovedný iba vtedy, ak by predtým vyhlásil, že vec konkrétnu namietanú vlastnosť má alebo ak by si kupujúci túto konkrétnu vlastnosť výslovne vymienil. 

Podľa Nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 48/2012 „Zjavným účelom citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka je regulácia zodpovednosti za vady prenechanej veci vo vzťahu medzi zmluvnými stranami… Vyplýva to zo systematického zaradenia ustanovenia v Občianskom zákonníku. Zásadné vylúčenie zodpovednosti scudziteľa za vady veci, ktorá je prenechaná tak, ako stojí a leží, je však dôsledkom právom aprobovaného zámeru jednej zmluvnej strany prenechať druhej zmluvnej strane veci určené súhrnom (per aversionem). Znamená to, že nadobúdateľ preberá všetky veci ako celok bez ohľadu na ich kvantitu a kvalitu a bez ohľadu na to, či ide o veci určené individuálne alebo druhovo. Najvyšší súd Českej republiky k tomu uviedol, že požiadavku určitosti predmetu kúpnej zmluvy pri predaji vecí určených súhrnne je nutné vzťahovať na vymedzenie tohto súhrnu za použitia údajov určených napríklad miestom, kde sa veci v určitom čase nachádzajú, na ich druhové určenie a podobne; nemožno ju naopak stotožňovať s konkretizáciou (individualizáciou) jednotlivých predávaných vecí.“ 

Ak sa teda predajom veci ako stojí a leží predávajúci zbaví zodpovednosti za vady veci, je na mieste položiť si otázku, v ktorých prípadoch je možné takéto zmluvné ustanovenie použiť. 

Predmetom predaja veci ako stojí a leží sú spravidla veci určené súhrnom / úhrnne (per aversionem) – najčastejšie hromadné veci. Ide o predaj súhrnu vecí, ktoré v zmluve bývajú najčastejšie určené vymedzením miesta, kde sa nachádzajú. Kupujúci tak nadobudne veci nachádzajúce sa na určenom mieste, v určenom čase, bez ohľadu na ich kvalitu a kvantitu. 

Príkladmi vecí, ktoré môžu byť predmetom predaja v stave ako stoja a ležia môžu byť skladové zásoby, vybavenie prevádzky, zariadenie bytu, dielne a podobne. 

Predaj veci ako stojí a leží býva opakovane posudzovaný v súdnych konaniach. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 32 Odo 441/2003, ktorý býva citovaný aj v rozsudkoch slovenských súdov „…požiadavku určitosti predmetu kúpnej zmluvy pri predaji veci určenej súhrnne je nutné vzťahovať na vymedzenie tohto súhrnu za použitia údajov určených napríklad miestom, kde sa veci v určitom čase nachádzajú, na ich druhové určenie a podobne a nemožno ju naopak stotožňovať s konkretizáciou (individualizáciou) jednotlivých predávaných vecí.“ 

K inštitútu predaja veci ako stojí a leží sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze III. ÚS 48/2012. Ústavný súd SR posudzoval situáciu, kedy bola v rámci súboru vecí predaná aj vec, ktorú predávajúci nemal v úmysle predať. V tejto súvislosti k zmyslu a účelu predaja veci ako stojí a leží uviedol, že ustanovenie Občianskeho zákonníka o predaji veci ako stojí a leží „spravodlivo rozdeľuje riziko plynúce z jeho využitia na účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu. Na jednej strane síce nadobúdateľ súhrnu vecí zásadne nemôže uplatňovať voči scudziteľovi nároky plynúce zo zodpovednosti za vady, na druhej strane sa však aj scudziteľ vystavuje riziku, že v súhrne vecí prenechávaných ako stoja a ležia sa bude nachádzať aj vec, ktorú prenechať nemá v úmysle.“