AKMV 
V otázke rozvodu manželstva v Slovenskej republike existuje vnútroštátna právna úprava podľa ustanovenia § 22 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších právnych predpisov, ktorý upravuje rozhodné právo pri zrušení manželstva rozvodom.
Ak sa chcete rozvádzať, neváhajte nás kontaktovať na office@akmv.sk.
Prečítajte si aj: Uznanie zahraničného rozvodu na Slovensku
Tento zákon v § 38 upravuje právomoc slovenských súdov v rodinných veciach:
„V manželských veciach (konanie o zrušenie manželstva rozvodom, o neplatnosť manželstva a o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je) je právomoc slovenských súdov daná, ak aspoň jeden z manželov je slovenským občanom.“
Hraničným určovateľom je v tomto ustanovení štátne občianstvo aspoň jedného z manželov. Teda slovenský súd si na základe tohto ustanovenia zakladá právomoc vo veci rozvodu v prípade, že jeden z manželov je Slovák.
Pred vnútroštátnymi právnymi predpismi majú však prednosť medzinárodné zmluvy a niektoré právne predpisy EÚ, konkrétne Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len „nariadenie Brusel ll b“).
Právomoc súdu v manželských veciach podľa medzinárodnej zmluvy
V prvom rade po podaní návrhu na rozvod, v ktorom sa vyskytuje cudzí prvok, slovenský súd skúma, či bola uzatvorená medzinárodné zmluva, ktorú by bolo možné na konkrétny prípad aplikovať. Ak takáto zmluva existuje, pokúsi sa založiť si právomoc na základe nej.
Právomoc súdu v manželských veciach podľa práva Európskej únie
Slovenská republika ako členský štát Európskej únie je povinná prednostne uplatňovať legislatívu Európskej únie. Slovenské súdy sú teda viazané právom Európskej únie a preto sú povinné prednostne aplikovať toto právo.
Právomoc súdu sa určuje v zmysle Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len „nariadenie Brusel ll b“), ktoré sa uplatňuje na konania začaté po 1. auguste 2022. Týmto nariadením sa stanovujú jednotné pravidlá právomoci pri rozvode, rozluke a anulovaní manželstva, ako aj pri sporoch o rodičovských právach a povinnostiach s medzinárodným prvkom.
Všeobecná právomoc podľa nariadenia Brusel ll b
Článok 3 nariadenia Brusel II b upravuje všeobecnú právomoc súdov nasledovne:
„Vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu,
- na ktorého území:
- majú manželia obvyklý pobyt;
- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva;
- má odporca obvyklý pobyt;
- v prípade spoločnej žiadosti má niektorý z manželov obvyklý pobyt;
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je štátnym príslušníkom daného členského štátu, alebo
- ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia.“
Slovenský súd sa teda bude snažiť založiť si právomoc podľa tohto ustanovenia.
Výlučná právomoc podľa nariadenia Brusel ll b
Výlučná právomoc je upravená v článku 6 nariadenia Brusel II b, tá upravuje situácie, kedy druhý manžel býva v niektorom z členských štátov. Treba ju zohľadňovať pri posudzovaní všeobecnej právomoci:
„Manžela, ktorý:
- má obvyklý pobyt na území členského štátu; alebo
- je štátnym príslušníkom členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, má svoj „domicil“ na území jedného z týchto členských štátov,
možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5.“
Zostatková právomoc podľa nariadenia Brusel ll b
V praxi sa stávajú prípady, kedy nie je splnená pobytová podmienka alebo obaja manželia nie sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Nariadenia Brusel II b počíta s takouto situáciou a preto v článku 6 ods. 1 upravuje zostatkovú právomoc:
„S výhradou odseku 2, ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článku 3, 4 alebo 5, právomoc sa určí v každom členskom štáte podľa právneho poriadku tohto štátu.“ v zmysle ktorej sa právomoc slovenského súdu v konaní o rozvod manželstva určí slovenským vnútroštátnym právom.
Nariadenie Brusel IIa – zrušené od 1.8.2022
Nariadenie (ES) č. 2201/2003 (Brusel IIa) sa naďalej uplatňuje na rozhodnutia vydané v konaniach začatých, na verejné listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované a na dohody, ktoré sa stali vykonateľnými v členskom štáte, v ktorom boli uzatvorené pred 1. augustom 2022 a ktoré patria do rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia. S výhradou uvedenou v predchádzajúcej vete je nariadenie (ES) č. 2201/2003 zrušené od 1. augusta 2022.
Nariadenie Brusel IIa upravuje v článku 3 všeobecnú právomoc súdu, a to nasledovne:
Vo veciach rozvodu manželstva majú právomoc súdy Slovenskej republiky v prípade, ak majú na území Slovenskej republiky:
- manželia obvyklý pobyt
- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva
- má odporca obvyklý pobyt
- v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má „domicil“
Okrem toho by bola daná právomoc Slovenskému súdu, ak by obaja manželia boli štátni príslušníci Slovenskej republiky, v prípade Veľkej Británie a Írska by postačovalo, ak by mali obaja manželia v Slovenskej republike „domicil“.
Ustanovenie čl. 6 Nariadenia Brusel IIa ďalej upravuje výlučnú právomoc súdu.
Manžela, ktorý:
- má obvyklý pobyt na území členského štátu; alebo
- je štátnym príslušníkom členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, má svoj „domicil“ na území jedného z týchto členských štátov, možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5
Pojem obvyklý pobyt nie je legálne definovaný. Obvyklý pobyt nie je trvalý pobyt či bydlisko, ale nemožno vylúčiť, že sú totožné. Je to miesto, kde osoba má centrum, ťažisko svojho života, svojich záujmov s ohľadom na svoj rodinný, pracovný či sociálny život. Úmysel osoby niekde žiť nie je jediným, ani dostatočným či rozhodujúcim prvkom pre posúdenie obvyklého pobytu (na rozdiel od bydliska).
Z uvedeného vyplýva, že založenie príslušnosti Slovenského súdu by vyžadovalo splnenie podmienok určených v Nariadení Brusel IIa.
