Uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia – 1.časť

V rámci Európskej únie problematiku uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí upravujú viaceré nariadenia, ktoré sú vo všeobecnosti priamo záväzné pre všetky členské štáty, v dôsledku čoho je úprava uznávania a výkonu rozhodnutí v Európskej únii jednotná.

Medzi tieto nariadenia patria najmä:

Postup pri uznávaní a výkone rozhodnutí je vďaka týmto nariadeniam v Európskej únii, v porovnaní s úpravou vo vzťahu k iným štátom, veľmi zjednodušený a zrýchlený. Hoci jednotlivé nariadenia majú svoje špecifiká, v princípe možno povedať, že cudzie rozhodnutia sú, za splnenia určitých podmienok, uznávané, a v niektorých prípadoch aj vykonávané, automaticky, bez osobitného konania. Vyžaduje sa iba splnenie určitých formálnych podmienok a rozhodnutia sa nepreskúmavajú z hľadiska ich obsahu.

Nariadenie Brusel I sa uplatní na občianske a obchodné veci.

Nariadenie sa nevzťahuje na:

Pre aplikovateľnosť je relevantný dátum začatia konania, alebo spísania, alebo zaregistrovania titulu po účinnosti Nariadenia (1. marca 2002).

Cudzí exekučný titul sa uzná automaticky a vyhlási sa za vykonateľný ihneď po splnení formálnych náležitostí podľa článku 53 (predloženie vyhotovenia titulu spĺňajúce požiadavku preukázania jeho pravosti a osvedčenia o vykonateľnosti, vydaného súdom pôvodu podľa Prílohy V alebo VI Nariadenia).

Povinný v tomto štádiu konania nemá právo robiť žiadne návrhy (t.j. neuplatní sa §44 ods. 5 EP a exekučný súd v slovenských pomeroch vydá poverenie, v ktorom uvedie potvrdenie vykonateľnosti titulu v SR) a nemá možnosť zabrániť, alebo oddialiť zabezpečenie vymoženia pohľadávky oprávneného.

Dôležitým rozdielom v porovnaní s našou vnútroštátnou procesnou úpravou (teda nad rámec Exekučného poriadku) je prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti (článok 43). Lehota pre odvolanie je jeden mesiac od doručenia vyhlásenia vykonateľnosti rozhodnutia, resp. dva mesiace ak má povinný sídlo mimo štátu výkonu.

Požiadavka doručenia rozhodnutia o vyhlásení vykonateľnosti (článok 42 ods. 2 Brusel I) nie je v Exekučnom poriadku zohľadnená. Exekučný súd vysloví vyhlásenie vykonateľnosti v poverení na vykonanie exekúcie, nie osobitným uznesením.

Prvým rozhodnutím v exekučnom konaní, ktoré je doručované povinnému, je Upovedomenie o začatí exekúcie, vydané súdnym exekútorom. Preto bude musieť exekútor uviesť to, že exekučný súd vyhlásil vykonateľnosť cudzieho exekučného titulu, v upovedomení o začatí exekúcie a zároveň povinného poučiť o jeho práve podať odvolanie podľa článku 43 Nariadenia. O podanom odvolaní musí súd rozhodnúť bezodkladne; vyhovieť tomuto odvolaniu môže len kvôli vadám, uvedeným v článkoch 34 a 35 Nariadenia. Do uplynutia lehoty na odvolanie, resp. do rozhodnutia o odvolaní možno robiť voči majetku povinného len zabezpečujúce úkony. Na rozdiel od slovenskej vnútroštátnej úpravy môže súd výkonu podmieniť výkon zložením zábezpeky podľa svojho uváženia.

Nariadenie určuje základné pravidlá iba pre spôsob uznania rozhodnutia. Sám výkon tohto rozhodnutia sa však riadi výlučne právnym poriadkom toho členského štátu, v ktorom sa jeho vykonanie žiada. Návrh na uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia je potrebné podať v členskom štáte na príslušný orgán, ktorý je uvedený v prílohe nariadenia. Na Slovensku je to okresný súd alebo súdny exekútor.

Okrem otázok súvisiacich so vzájomným uznávaním a výkonom rozhodnutí upravuje nariadenie aj právomoci súdov jednotlivých členských štátov. V zásade platí, že žalovať možno na súde toho členského štátu, na ktorého území má odporca (žalovaný) svoje sídlo alebo bydlisko.

Nariadenie však obsahuje aj niekoľko výnimiek. Napríklad vo veciach týkajúcich sa vzťahov založených zmluvou (kúpnou zmluvou alebo zmluvou o dielo) je možné žalovať odporcu na súde, do ktorého pôsobnosti patrí miesto plnenia záväzku. Pri nárokoch na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku konania posudzovaného ako trestný čin, je možné žalovať aj na súde členského štátu, ktorý má právomoc rozhodovať o náhrade škody v civilnom konaní. Vo veciach týkajúcich sa poistenia, spotrebiteľských zmlúv a pracovných zmlúv sú poistenec, spotrebiteľ a zamestnanec chránení vo zvýšenej miere. Môžu byť žalovaní len na súde členského štátu, v ktorom majú bydlisko. A naopak: spotrebiteľ či zamestnanec majú právo žalovať silnejšiu zmluvnú stranu (poisťovňu či zamestnávateľa) aj na súde toho štátu, v ktorom má zamestnávateľ sídlo. V prípade pracovných zmlúv na súde štátu, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. Slabšia strana má tak vždy na výber.

Existujú však aj oblasti právnych vzťahov, v ktorých sa uplatňuje takzvaná výlučná právomoc súdov členských štátov. Ide napríklad o vzťahy týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnostiam (vlastníckeho alebo záložného práva). V nich majú výlučnú právomoc súdy toho členského štátu, v ktorom sa nehnuteľnosti nachádzajú.

Nariadenie však dáva možnosť uzatvoriť vzájomnú dohodu, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú v súvislosti s určitým vzťahom medzi zmluvnými stranami, bude rozhodovať súd zvoleného štátu. Takáto dohoda nie je možná pri spomínaných špeciálnych prípadoch, ktoré chránia slabšiu stranu vo vzťahoch poistenia, spotrebiteľských zmlúv či zamestnania.

Nariadenie počíta aj so situáciou, keď je žaloba podaná na súdy v dvoch rôznych štátoch. Platí pravidlo, že súd, ktorý dostal žalobu ako druhý, preruší konanie až dovtedy, kým prvý súd nerozhodne o svojej právomoci. Ak tento prvý súd usúdi, že nemá právomoc vo veci konať, pokračuje v konaní druhý súd.

Všeobecne sa nariadenie vzťahuje len na konania začaté alebo na dokumenty vypracované alebo registrované po 1. marci 2002. V prípade Slovenska a ostatných nových členov od 1. mája 2004. Samozrejme, ak by sa súdny spor začal pred vstupom krajiny do EÚ na súde niektorého zo „starých“ členov únie, uznateľný je už napríklad aj na Slovensku.

Novelizáciou slovenského zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom bol pre uznávanie cudzích rozhodnutí vytvorený systém platiaci rovnako pre členské aj nečlenské štáty únie. Znamená to, že proces uznávania cudzích rozhodnutí je na Slovensku jednotný a nezáleží na tom, v akom štáte bolo rozhodnutie vydané. Pozitívom je aj skutočnosť, že SR upustila od zásady reciprocity, teda k uznaniu cudzieho rozhodnutia sa v SR nevyžaduje, aby aj tretí štát priznával rovnaké účinky rozhodnutiam vydaným na Slovensku.

Základné informácie o uznávaní a výkone rozhodnutí podľa uvedených nariadení, vzory tlačív, ako aj ďalšie užitočné informácie je možné nájsť na stránke Európskeho justičného atlasu pre občianske veci. Dôležité informácie z tejto oblasti sa nachádzajú aj na stránke Európskej justičnej siete v občianskych a obchodných veciach.

Pokiaľ má byť u nás uznané rozhodnutie štátu, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, alebo pokiaľ má taký štát naopak uznať slovenské rozhodnutie, postupuje sa zväčša podľa príslušných medzinárodných zmlúv. Ak by však s príslušným štátom medzinárodná zmluva neexistovala, uplatní sa postup podľa zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.

Rozhodnutia orgánov cudzieho štátu, nimi schválené dohody a zmiery vo veciach stanovených zákonom, ak o nich v Slovenskej republike rozhodujú súdy, rovnako ako cudzie notárske listiny vo veciach stanovených zákonom (ďalej len “cudzie rozhodnutia”) majú v Slovenskej republike účinnosť, ak boli uznané slovenskými orgánmi.

Cudzie rozhodnutie nemožno uznať alebo vykonať, ak:

Cudzie rozhodnutia v manželských veciach a vo veciach určenia (zistenia alebo zapretia) otcovstva, ak aspoň jeden z účastníkov konania je slovenský občan, a cudzie rozhodnutia vo veciach osvojenia dieťaťa, ktoré je slovenským občanom, sa v Slovenskej republike uznávajú, ak tomu nebránia ustanovenia o tom, kedy cudzie rozhodnutie nemožno uznať.

Cudzie rozhodnutie o zverení dieťaťa do výchovy alebo o úprave styku s ním nemožno uznať alebo vykonať, ak:

Súd neuzná cudzie rozhodnutie o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo o úprave styku s ním na návrh osoby, ktorá tvrdí, že rozhodnutie zasahuje do jej rodičovských práv a povinností, ak sa rozhodnutie s výnimkou naliehavých prípadov vydalo bez toho, aby táto osoba mala možnosť vyjadriť sa.

Cudzie rozhodnutie v manželských veciach, vo veciach určenia (zistenia alebo zapretia) otcovstva a osvojenia dieťaťa možno uznať len osobitným výrokom slovenského súdu.

Cudzie rozhodnutie o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti a o úprave styku s dieťaťom možno uznať osobitným výrokom slovenského súdu alebo nariadením jeho výkonu.

Iné cudzie rozhodnutie sa uzná tak, že slovenský súd nariadi jeho výkon alebo vydá poverenie na vykonanie exekúcie; ak také rozhodnutie nevyžaduje výkon, uzná sa tým, že sa naň prihliadne, ako keby šlo o rozhodnutie slovenského súdu. Na návrh oprávneného alebo povinného z cudzieho rozhodnutia slovenský súd rozhodne o uznaní takéhoto rozhodnutia vždy osobitným výrokom.

Cudzie rozhodnutie uznané slovenským súdom má rovnaké právne účinky ako rozhodnutie slovenského súdu.

Aj bez uznania má cudzie rozhodnutie v manželských veciach, vo veciach určenia (zistenia alebo zapretia) otcovstva a osvojenia dieťaťa rovnaké právne účinky ako rozhodnutie slovenského súdu, ak účastníci nie sú občanmi Slovenskej republiky a ak sa to neprieči slovenskému verejnému poriadku.

Z návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia musí byť zjavné:

Návrh musí obsahovať:

Návrh treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník konania dostal jeden rovnopis.

Navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť:

Súd vyzve navrhovateľa, aby neúplný návrh v určenej lehote nie kratšej ako 15 dní doplnil. Ak sa napriek výzve súdu návrh neopraví alebo nedoplní a pre tento nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd konanie zastaví. O tomto následku musí byť navrhovateľ poučený.

Ak bolo cudzie rozhodnutie v štáte, v ktorom bolo vydané, napadnuté opravným prostriedkom, môže súd, ktorý koná o uznaní cudzieho rozhodnutia alebo o nariadení výkonu cudzieho rozhodnutia (vydaní poverenia na vykonanie exekúcie), prerušiť toto konanie až do právoplatného rozhodnutia o opravnom prostriedku.

Ak žiadny z účastníkov konania nepodá do 15 dní od doručenia návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia námietku proti uznaniu cudzieho rozhodnutia, súd nemusí nariaďovať pojednávanie. Ak účastníci konania písomne vyhlásia, že s uznaním cudzieho rozhodnutia súhlasia, súd návrh na uznanie nedoručuje a pojednávanie nenariadi. Písomné vyhlásenie sa musí predložiť spolu s úradne osvedčeným prekladom do slovenského jazyka.

Súd je viazaný skutkovými zisteniami, na ktorých si cudzí orgán založil svoju právomoc. Preskúmanie cudzieho rozhodnutia vo veci samej sa nepripúšťa.

Súd rozhoduje rozsudkom o uznaní cudzieho rozhodnutia v manželských veciach, vo veciach určenia (zistenia alebo zapretia) otcovstva a osvojenia dieťaťa. Inak rozhoduje uznesením. Ak nie je splnená niektorá z podmienok uznania cudzieho rozhodnutia, súd vysloví, že sa cudzie rozhodnutie neuznáva. Inak cudzie rozhodnutia uzná.

Ak cudzie rozhodnutie obsahuje viaceré výroky a uznanie nie je možné alebo potrebné pre všetky z nich, súd cudzie rozhodnutie uzná len pri tých výrokoch, ktorých uznanie je možné alebo potrebné. Čiastočné uznanie rozhodnutia môže navrhnúť aj navrhovateľ.

V prípade, že ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky, proti takému uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, je prípustné dovolanie.

Poplatok za návrh na uznanie cudzích rozhodnutí je stanovený na sumu 66 €.

Občiansky súdny poriadok vzhľadom na to, že celé konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia je upravené v Zákone o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, predstavuje len základnú právnu úpravu. Táto sa nachádza v § 352b – Siedma časť. „Iná činnosť súdu“, ktorá sa zaoberá hlavne európskym exekučným titulom.