Výpočet výšky výživného na dieťa

Pre vznik vyživovacej povinnosti je potrebná objektívna právna skutočnosť, ktorou je narodenie dieťaťa. Zánik vyživovacej povinnosti sa neviaže na skončenie povinnej školskej dochádzky, či dovŕšenie určitého veku dieťaťa. Ľudia sa často  mylne domnievajú, že dovŕšením 26. roku veku automaticky zaniká aj vyživovacia povinnosť rodiča voči deťom. Takéto tvrdenie však nemá žiadnu oporu v zákone o rodine ani iných právnych predpisoch.

Zánik vyživovacej povinnosti sa viaže výlučne na okamih, keď je dieťa schopné samé sa živiť, čo znamená, že dokáže trvale uspokojovať relevantné životné náklady z vlastných zdrojov. V praxi to môže znamenať, že aj neplnoleté dieťa, ktoré sa nepripravuje sa svoje budúce povolanie, ale pracuje, môže naplniť podmienky pre zrušenie vyživovacej povinnosti súdom. Naopak, aj osoba, ktorá presiahla vek 26 rokov, avšak z objektívneho dôvodu nie je schopná sa sama živiť (objektívnym dôvodom eliminujeme prípady, kedy sa dieťaťu nechce pracovať), budú rodičia povinní naďalej plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Najčastejšie pôjde o prípady detí, ktoré sú zdravotne znevýhodnené. Z uvedeného vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom môže trvať neobmedzený čas. Vyživovacia povinnosť zaniká taktiež smrťou jedného zo subjektov vyživovacieho vzťahu, ale aj uzavretím manželstva dieťa, nakoľko vyživovacia povinnosť medzi manželmi má prednosť pred vyživovacou povinnosťou medzi rodičmi a deťmi.

Pri určovaní výšky výživného platí, že muži a ženy ako aj manželské a mimomanželské deti majú rovnaké postavenie, preto nie je možné žiadnu z týchto skupín zvýhodňovať resp. znevýhodňovať pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti na základe príslušnosti k tejto skupine osôb.

Zákonnú vyživovaciu povinnosť majú vo všeobecnosti obaja rodičia, čo však neznamená, že na výživu dieťaťa musia prispievať rovnakou sumou, nakoľko nehovoríme o mechanickej rovnosti. Výšku vyživovacej povinnosti každého rodiča je nevyhnutné posúdiť individuálne, a to aj vzhľadom na ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o rodine, ktorý stanovuje, že obaja rodičia musia prispievať na výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

Na strane povinného je okrem aktív povinnosť zohľadniť aj pasíva, a teda rôzne pôžičky, úvery alebo iné záväzky povinného. Zdôrazňujeme, že je potrebné vychádzať z priority vyživovacej povinnosti. Znamená to, že ak sa rodič zadlží, avšak prostriedky vynaloží na kúpu statkov nadštandardnej hodnoty, súd nebude na tieto výdavky prihliadať.  

Vyššie spomínané kritériá súd posudzuje vo vzťahu k povinným subjektom, vo vzťahu k osobe oprávneného súd prihliada na jeho odôvodnené potreby. Odôvodnenosť potrieb je potrebné viazať hlavne na vek dieťaťa, zdravotný stav, vzdelania, záujmy, nadanie či talent. „Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.“ V súdnom konaní je potrebné zisťovať a preukazovať nasledujúce druhy výdavkov dieťaťa:

Ak to majetkové pomery rodičov umožňujú, je možné určiť výživné v takej výške a takým spôsobom, že okrem mesačnej sumy na oprávnené potreby dieťaťa sa mu budú vytvárať aj úspory. Za týmto účelom je nevyhnutné zriadiť osobitný účet v prospech maloletého, pričom na nakladanie s prostriedkami umiestnenými na tomto účte budú rodičia oprávnení až po predchádzajúcom súhlase súdu.

Pri určovaní výšky výživného sa za príjem dieťaťa považuje sociálne štipendium, plnenia zo zmlúv. Naopak udelenie motivačného štipendia ako jednorazového plnenia nie je dôvodom na započítanie do príjmu dieťaťa.

Dovolíme si ešte upozorniť, že vyživovacia povinnosť môže byť plnená v peňažnej aj naturálnej forme, čo znamená, že nie je pravidlom, že obaja rodičia musia mať výšku vyživovacej povinnosti určenú súdom. Nezriedka sa stáva, že len jeden z rodičov neplní vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, preto bude súd určovať výšku výživného len vo vzťahu k tomuto rodičovi. V zmysle § 62 ods.4 zákona o rodine „pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.“

zdroj: justice.sk

Zákon o rodine stanovuje aj minimálnu výšku výživného, ktoré je každý rodič povinný hradiť, bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Táto výška predstavuje sumu 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo nezaopatrené dieťa podľa osobitného predpisu, ktorým je ustanovenie § 2 písm. c) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 372/2004 Z. z.

Od 1.7.2020 do 30.6.2021 je v zmysle Opatrenia č. 174/2020 Z. z. výška životného minima, z ktorej sa odvíja minimálne výživné, nasledovná:

Výška výživného nie je priamoúmerná výške platu. Ak by sme určovali výšku výživného na dieťa a jeden z rodičov by mal príjem 500 EUR a druhý 1000 EUR, neznamená to automaticky, že rodič s príjmom 500 EUR musí platiť výživne v sume ½ čiastky, ktorá bola rozhodnutím súdu určená rodičovi s príjmom 1000 EUR. Dôvodom pre takéto tvrdenie je fakt, že osoba s príjmom 500 EUR má vyšší podiel oprávnených nákladov v pomere k zarobenej mzde. „Vo všeobecnosti platí, že výživné by nemalo byť určené tak, aby viedlo k existenčným problémom povinného rodiča a jeho snahe sa z tohto dôvodu vyhnúť plneniu tejto povinnosti.“

Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti súd na strane rodičov prihliada aj na skutočnosť, či sa niektorí z rodičov (inak povedané povinný) nevzdal  „bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.“

V prípade ak súd dospeje k záveru, že niektorý z rodičov bezdôvodne zastáva horšie platené miesto, na ktoré je takpovediac prekvalifikovaný a súčasne neexistujú prekážky na to, aby zastával aj lepšie platenú pozíciu, bude pri určovaní výšky výživného vychádza z fiktívnej sumy, ktorá bude v prospech dieťaťa.

Ustanovenie § 63 ods. 1 zákona o rodine rieši praktickú situáciu, keď rodičia vykonávajúci podnikateľskú činnosť nie sú ochotní preukazovať svoj príjem. „Rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima“

Výška sumy výživného, ak povinný zarába minimálnu mzdu, sa môže v konkrétnych prípadoch líšiť, nakoľko neexistuje univerzálny vzorec na výpočet výšky výživného. Takáto výška mzdy automaticky neznamená, že povinný bude výživné určené na minimálnej hranici. Výška príjmu nie je jediným rozhodujúcim kritériom pre určenie výšky výživného. O ostatných kritériách sme sa zmienili už v predchádzajúcom texte.

Priemernú výšku výživného rovnako ako minimálnu výšku výživného nie je možné určiť žiadnym konkrétnym výpočtom. V každom prípade bude súd osobitne skúmať schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného vo vzťahu k oprávneným výdavkom dieťaťa.  

Samo uplatnenie nároku na výživné predpokladá aj možnosť dohody. Iba v prípade, ak nedochádza k plneniu vyživovacej povinnosti dobrovoľne, urči vyživovaciu povinnosť súd. To, či sa konanie na určení výživného začne iba na návrh alebo aj bez návrhu závisí od veku dieťaťa. Pokiaľ pôjde o určenie vyživovacej povinnosti na maloleté dieťa, teda také, ktoré ešte nedovŕšilo vek 18 rokov, môže súd začať konanie aj bez návrhu. Pri plnoletých deťoch sa obligatórne vyžaduje dispozičný procesný úkon t.j. podanie návrhu na začatie konania o určenie výšky výživného.

Samotné právo na výživné sa nepremlčuje.

Pri určovaní výživného na maloleté dieťa umožňuje v § 77 ods. 1 zákona o rodine určenie výživného aj spätne, a to najviac 3 roky, ktoré predchádzali dňu podania návrhu na určenie vyživovacej povinnosti. Môže tak urobiť len v prípade, ak budú existovať dôvody hodné osobitného zreteľa. Pri plnoletých deťoch možno priznať výživné len odo dňa začatia súdneho konania, teda od okamihu doručenia návrhu na začatie konania na súd.