Založenie akciovej spoločnosti

Proces založenia a vzniku akciovej spoločnosti je na rozdiel od ostatných foriem obchodných spoločností zložitejší a vykazuje radu odchýlok od všeobecnej úpravy. V procese zakladania a vzniku spoločnosti na seba nadväzuje mnoho právnych skutočností, z ktorých vznik jednej podmieňuje vznik ďalšej a posun celého procesu o ďalší postupový krok. Na začiatku procesu stojí prejav vôle:

Ani zakladateľskou listinou ani zakladateľskou zmluvou ešte nedochádza k založeniu spoločnosti. Ide o právne úkony, v ktorých je len vyjadrená vôľa zakladateľov spoločnosti zriadiť a je obsiahnutá úprava ďalšieho postupu nutného pre založenie spoločnosti.

V procese zakladania a vzniku spoločnosti je potrebné rozlíšiť tieto dva pojmy, t.j. deň založenia a deň vzniku. Toto rozlíšenie má vplyv aj na správne uplatňovanie daňových a účtovných predpisov (najmä dodržanie zákonného termínu otvárania účtovných kníh, správne stanovenie okamihu uskutočnenia účtovného prípadu, správne určene dňa zdaniteľného plnenia u dani z pridanej hodnoty, určenie správneho okamihu splatenia vkladov do spoločnosti, prechodu vlastníckeho práva k predmetu vkladu, a pod.).

Akciová spoločnosť, ktorej sídlo, ako štatutárne sídlo právnickej osoby má byť na území Slovenskej republiky a má byť takto zapísané do obchodného registra môže byť takto založená podľa slovenského práva alebo podľa európskeho práva.

Právna úprava akciovej spoločnosti nevymedzuje špeciálne okruh osôb, ktoré môžu akciovú spoločnosť založiť. Tu sa použijú všeobecné ustanovenia o akciových spoločnostiach, z ktorých vyplýva, že zakladateľmi akciovej spoločnosti môžu byť tak fyzické (prirodzené) osoby ako aj právnické osoby. Zakladateľom akciovej spoločnosti teda môže byť aj štát, nakoľko v zmysle ust. § 21 OZ má v súkromnoprávnych vzťahoch postavenie právnickej osoby.

Len subjekty, ktoré samy majú právnu subjektivitu môžu byť zakladateľmi akciovej spoločnosti ako právnickej osoby založenej zmluvou. Zakladateľmi akciovej spoločnosti sú pritom osoby, ktorých menom bola podpísaná zakladateľská zmluva, v prípade založenia akciovej spoločnosti jednou osobou zakladateľská listina. Na zakladaní akciovej spoločnosti sa však môžu pri prípravných prácach podieľať aj osoby, ktoré sa však následne nestanú stranami zakladateľskej zmluvy ani nevystaví zakladateľskú listinu. Je pritom potrebné rozlišovať zakladateľov od ostatných „spolupôsobiacich“ osôb, lebo len zakladatelia majú napr. povinnosť spísať zoznam všetkých úkonov uskutočnených v mene spoločnosti pred jej vznikom a len zakladatelia sú povinní predložiť tento zoznam k schváleniu valnému zhromaždeniu. Rovnako je zverená zakladateľom povinnosť vrátiť bez zbytočného odkladu upisovateľom splatenú časť spolu s úrokom, pokiaľ je upisovanie neúčinné a sú tiež povinní zvolať ustanovujúce valné zhromaždenie v zákonom stanovenej lehote.

Z pojmu spoločnosť vyplýva, že musí ísť najmenej o dvoch spoločníkov, ktorí uzavrú zakladateľskú zmluvu. Výnimku tvorí prípad, keď spoločnosť zakladá jediná právnická osoba, ktorá je tak jediným akcionárom. V tomto prípade je implicitne ako jediný zakladateľ vylúčená fyzická osoba, resp. iná entita ako fyzická osoba (podľa § 22) bez právnej spôsobilosti. Akciová spoločnosť založená jediným zakladateľom bude mať status korporácie sui generis.

Za zakladateľa – právnickú osobu bude považované aj občianske združenie, ktoré v zmysle Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.januára 1996, sp. zn. Obz 5/95 môže samé[1] alebo spoločne s niekým založiť obchodnú spoločnosť alebo družstvo, alebo sa iným spôsobom majetkovo podieľať na činnosti takýchto podnikateľských subjektov.

Fyzická osoba by sa mohla stať jediným akcionárom iba už existujúcej spoločnosti tým, že od doterajších akcionárov získa ich akcie. Za týchto okolností môže existovať tzv. one man company, t.j. spoločnosť jediného akcionára.

„Podľa čl. 5 kapitálovej smernice založenie akciovej spoločnosti viacerými zakladateľmi ex ante nemôže implicitne vyjadrovať zákaz sústredenia všetkých akcií v rukách jediného spoločníka a s tým spojené ipso iure zrušenie spoločnosti. Dôsledok zrušenia spoločnosti v takom prípade by musel z právnej úpravy explicitne vyplývať, rozhodnutie o zrušení spoločnosti by muselo mať formu súdneho rozhodnutia a sudca by bol povinný poskytnúť lehotu na odstránenie dôvodu na zrušenie spoločnosti. V Obchodnom zákonníku takáto explicitná úprava nie je ustanovená, t. j. koncentrácia akcií v rukách jediného akcionára nie je dôvodom na zrušenie spoločnosti, je spojená s povinnosťou publicity, rovnako ako pri jedinom zakladateľovi [porovnaj § 2 ods. 2 písm. d) ZOR].“

Zakladateľom akciovej spoločnosti môže byť aj zahraničná osoba. „Ak je zakladateľom akciovej spoločnosti zahraničná osoba, status akciovej spoločnosti ako podnikateľa ipso iure bude rozhodujúci v prípade založenia spoločnosti (celkom alebo čiastočne) za iným účelom ako podnikania. Použitím právnej normy vyjadrenej v ustanovení § 2 ods. 2 písm. a) a § 56 ods. 1 ako silnejšej právnej normy (argumentom afortiori) dospejeme k eliminácii normy uvedenej v ustanovení § 24 ods. 1 v prípade právnickej osoby v právnej forme akciovej spoločnosti.“Aj napriek tomu, že OBZ[2] pripúšťa výslovne možnosť, aby sa zahraničná osoba podieľala na založení slovenskej právnickej osoby za účelom podnikania, dovoľuje sa, že zahraničná osoba môže byť zakladateľkou akciových spoločností bez ohľadu na to, či sú zakladané na podnikateľský alebo nepodnikateľský účel.

Akciové spoločnosti s jediným akcionárom sa často využívajú pri budovaní koncernov, t. j. skupín právne samostatných subjektov, najčastejšie obchodných spoločností, ktoré sú riadené z jedného centra. Všeobecne platí, že spoločnosti, v ktorých má „vodca“ koncernu 100% podiel, možno riadiť efektívnejšie, teda s menšími nákladmi a časovými stratami vyvolanými nutnosťou zvolávať valné zhromaždenie, plniť informačné a ďalšie povinnosti voči menšinovým akcionárom a nevyhnutnosti čeliť akcionárskym žalobám, ktoré môžu zablokovať dôležité zmeny v spoločnosti. Preto vodca koncernu po ovládnutí spoločnosti (spravidla keď získa také množstvo ich akcií, s ktorými je spojené rozhodujúce hlasovací podiel) usiluje o to, aby ho opustili zvyšní menšinoví akcionári. Na túto skutočnosť reagovala právna úprava prakticky vo všetkých vyspelých krajinách, keď umožnila – za prísnych podmienok – nútené ukončenie účasti menšinových akcionárov v spoločnosti formou povinného predaja ich akcií. Vzhľadom k tomu, že ide o taký zásah do práv menšinových akcionárov, že je namieste otázka o jeho strete s tradičnými zásadami korporačného práva, boli legislatívne zmeny, ktoré umožnili „nútený obchod“ menšinových akcionárov, uskutočňované spravidla rozsiahlou diskusiou a svoj slovo k nim povedali aj ústavné súdy. Tie nútený predaj akcií vo svojich záveroch prehlásili za ústavne konformný. Je však treba zdôrazniť, že nútený predaj nie je chápaný ako všeobecný inštitút práva spoločnosti umožňujúci ukončiť účasť menšinových akcionárov v každej spoločnosti. Ide o výnimku v oblasti akciového práva a k tomu ešte veľmi úzku, pretože vo väčšine národných právnych poriadkoch je prípustná len v akciových spoločnostiach s kótovanými akciami, keď väčšinový akcionár získal svoje akcie v dôsledku verejnej ponuky prevzatia. Ide teda o spravidla inštitút kapitálových trhov. Pritom dôvody vytvorenia jednoosobových spoločností núteným predajom akcií menšinových akcionárov sú pragmatické. Krajina, ktorá otvorí priestor pre takýto postup, je logicky zaujímavejší pre silných kapitálových investorov, než pre krajiny, ktoré lipnú na rešpektovaní klasických právnych princípov natoľko, že sa k požiadavkám praxe stavajú s menšou ochotou. Na úprave jednoosobovej spoločnosti a predovšetkým na otvorení možnosti jej núteného vytvárania sa ukazuje zreteľná tendencia posilňovania  pragmatického prístupu k inštitútom obchodného práva.[3]

Pre právny úkon, ktorým sa akciová spoločnosť zakladá (pri simultánnom založení), resp. ktorý podmieňuje vznik zloženej právnej skutočnosti založenia akciovej spo­ločnosti (pri sukcesívnom spôsobe založenia) sa vyžaduje forma notárskej zápisnice o právnom úkone.[4] Vyhotovenie notárskej zápisnice o právnom úkone je svojim charakterom solemnizačnou činnosťou, pri ktorej notár ovplyvňuje obsah právneho úkonu v tom zmysle, že prihliada na právny poriadok a požiadavky kladené na platnosť právneho úkonu, t. j. neprihliada len na požiadavky notárskeho poriadku, ale aj ostatných relevantných právnych predpisov. Z požiadaviek kladených na verejnú listinu, v ktorej sa vykonáva zakladateľský dokument akciovej spoločnosti ako celok (na rozdiel od legalizácie podpisu, pri ktorej je verejnou listinou samotná legalizačná doložka) vyplýva implicitne záver, že táto listina musí byť vyhotovená notárom opráv­neným vykonávať činnosť na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 323/1992 Zb., v znení neskorších predpisov.

V dôsledku verejnej listiny ako obligatórnej formy právneho úkonu založenia akciovej spoločnosti, sa v procese registrácie akciovej spoločnosti nepreverujú iné skutočnosti ako obchodné meno a predmet podnikania. Za splnenie ostatných podmienok platného založenia spoločnosti sú zodpovední samotní zakladatelia, resp. notár (podľa notárskeho poriadku) a podľa zákona o obchodnom registri[5] členovia predstavenstva ako navrhovatelia. Pod podmienkami platného založenia spoločnosti rozumieme do vzniku spoločnosti všetky zákonné ustanovenia relevantné pre založenie spoločnosti lége artis. Po vzniku spoločnosti nimi rozumieme tie podmienky, ktorých nesplnenie môže viesť k neplatnosti spoločnosti[6].

Problém jednoosobovej akciovej spoločnosti možno posunúť i ďalej, až na prvý pohľad k nelogickej otázke, či môže existovať akciová spoločnosť bez akcionárov. I takáto situácia by mohla nastať, pokiaľ by nadobudla všetky svoje vlastné akcie (napr. darom) sama spoločnosť. Tá je zásadne k nadobúdaniu vlastných akcií obmedzená. Neplatí to však, okrem iného, nadobúda svoje akcie bezplatne. S takouto situáciou zákonodarca výslovne nespája zrušenie spoločnosti. Ak bude takéto nadobudnutie platné, vznikne spoločnosti povinnosť do stanovenej lehoty takto nadobudnuté akcie scudziť. Až pokiaľ spoločnosť túto povinnosť nesplní, môže ju súd zrušiť a nariadiť jej likvidáciu. Akciová spoločnosť bude v takomto prípade mať podstatne bližšie k nadácii, a to aj napriek tomu, že nebude podliehať jej právnemu režimu.[7]