Zmluva o pôžičke – zriadenie záložného práva, úročenie, judikatúra

Zmluva o pôžičke je osobitným zmluvným typom, ktorý je upravený v § 657 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Pri zmluve o pôžičke sa realizuje úžitková hodnota veci detentorom, teda osobou, ktorej bola vec zverená do užívania vlastníkom. „Podstata zmluvy o pôžičke spočíva v tom, že na základe nej prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie, resp. spotrebovanie. Tým, že tieto veci prechádzajú do vlastníctva dlžníka, zmluva o pôžičke by sa mohla zaradiť i medzi scudzovacie zmluvy.“ (Fekete I.: Občiansky zákonník – komentár. 2010). Pre vysvetlenie dodávame, že scudzovacie právne úkony sú také úkony, pri ktorých dochádza k prevodu vlastníckeho práva – napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, zámenná zmluva. Na rozdiel od vymenovaných zmlúv musí dlžník pri zmluve o pôžičke vrátiť späť vec rovnakého druhu (nemusí ísť o identickú vec). Inak povedané, zmluva o pôžičke je zmluva, ktorou veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu a dlžník sa zaväzuje vrátiť po určitom čase veci rovnakého druhu.

Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou. Na platnosť jej uzavretia sa vyžaduje reálne odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, samotný konsenzus strán nie je postačujúci. Vznik pôžičky teda predpokladá:

Zmluva o pôžičke sa často zamieňa s iným zmluvnými typmi (zmluvou o výpožičke, odplatnou licenčnou zmluvou, zmluvou o poskytnutí know-how, nájomnou zmluvou atď.). Tieto zmluvné typy sa však vyznačujú viacerými špecifikami, ktorými sa odlišujú od zmluvy o pôžičke, preto ich nie je možné zamieňať.

Z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka je možné vyvodiť viacero pojmových znakov zmluvy o pôžičke:

Medzi subjekty zmluvy o pôžičke zaraďujeme dlžníka a veriteľa. Občiansky zákonník im nepridpisuje žiadne osobitné pomenovanie. Na oboch stranách zmluvného vzťahu môžu vystupovať fyzické aj právnické osoby. Nie je ničím výnimočné, že na oboch stranách záväzkovo – právneho vzťahu vystupuje aj viacero subjektov, ktoré majú solidárne postavenie.

„Manželia, ktorí počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva uzavreli zmluvu o pôžičke ako dlžníci, zodpovedajú veriteľovi (rovnako ako iní dlžníci) spoločne a nerozdielne len v prípade, ak to bolo dohodnuté alebo stanovené právnymi predpismi. Ak počas trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva uzavrel zmluvu o pôžičke ako dlžník len jeden z manželov, nepotrebuje na to súhlas druhého manžela, a to ani vtedy, ak nejde o bežnú vec.“ (Fekete I.: Občiansky zákonník- komentár. 2010).

Zároveň uvádzame aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Odo 162/2005 zo dňa 30.08.2005, podľa ktorého „Ak si jeden z manželov požičiava od iného občana alebo organizácie peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník, zo zmluvy o pôžičke je zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel, a na jej platnosť netreba súhlas druhého manžela v zmysle ustanovenia § 145 OZ, keď sa netýka spoločných vecí (zmluvou o pôžičke, prípadne na základe zmluvy o úvere sú peňažné prostriedky ešte len nadobúdané).“ 

Pri zmluvách o pôžičke upozorňujeme najmä na plynutie premlčacej doby. Všeobecná premlčacia doba je 3 roky. Uvedené znamená, že po uplynutí tejto doby sa už veriteľ nemôže úspešne domáhať na súde svojho práva, pokiaľ dlžník vzniesol námietku premlčania. „Ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 OZ povinný splniť dlh v prvý deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z toho treba vyvodiť, že veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie zo subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu. O plnenie dlhu mohol teda požiadať hneď, ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby v tomto prípade nastáva v nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 25/2003) 

Uvádzame však aj nasledovné rozhodnutie, podľa ktorého „Taký výklad ustanovenia § 101 OZ, ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý, ani inak určený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je v súlade so zásadou dôvery v právo, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve vyplývajúcom z § 563OZ požiadať o plnenie, a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu.

V prípade zreteľného odďaľovania výzvy na plnenie a v závislosti od konkrétnych okolností by súd mohol s použitím § 3 ods. 1 OZ odmietnuť ochranu práva veriteľa uplatneného až po neodôvodnene dlhom čase po vzniku záväzku.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 146/2008) 

V zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka rozlišujeme dva druhy pôžičiek, a to pôžičky peňažné a pôžičky nepeňažné. Znamená to, že predmetom pôžičky môžu byť jednak peniaze, ale aj iné veci. Okrem toho môže byť zmluva o pôžičke odplatná alebo bezodplatná. V prípade, ak hovoríme o bezodplatnej zmluve o pôžičke, ide o pôžičku bezúročnú. Odplatný charakter pôžičky musí vyplývať priamo zo zmluvných ustanovení. Odplatou je úrok. Dávame do pozornosti, že úrok je možné dohodnúť tak pri peňažnej pôžičke, ako aj pri nepeňažnej pôžičke. „Úrok sa plní v tom istom druhu ako istina, a to v určitom percente počítanom na určitý čas.“ (Fekete I.: Občiansky zákonník- komentár. 2010).

Dohodnutý úrok je však potrebné odlíšiť od zákonných úrokov z omeškania, ktoré nastupujú vždy, ak je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku, a to dokonca aj v prípade, ak je pôžička bezúročná.

Dojednanie úrokov však nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke. Dohoda o úrokoch môže byť súčasťou samotnej zmluvy o pôžičke, ale aj predmetom osobitnej dohody. „Ak vzniknú pochybnosti o tom, či ide o odplatnú alebo bezodplatnú pôžičku, vychádza súkromné právo z predpokladu, že ide skôr o odplatnú pôžičku.“ (Fekete I.: Občiansky zákonník- komentár. 2010).

Ustanovenia Občianskeho zákonníka neustanovujú dĺžku doby, na ktorú je možné dohodnúť úroky. Takéto dojednanie je ponechané na zmluvnú autonómiu strán. Výšky úrokov sa zväčša určuje percentuálne z istiny, pričom ich maximálna výška nie je žiadnym predpisom upravená, avšak dojednanie zmluvných úrokov v neprimeranej výške je v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka platí, že ak je právny úkon v rozpore s dobrými mravmi je absolútne neplatný. „Neprimerane vysoký úrok je v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov je treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval. Najmä je však potrebné porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov“ (33 Odo 526/2001)

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 26/2011„Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť“ obvyklým spôsobom.“ 

Súčasťou dojednaní ustanovení zmluvy o pôžičke môže byť aj dojednanie o zriadení záložného práva. Zriadenie záložného práva je jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku. Záložné právo je upravené v § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka ako vecné právo cudzej veci, ktoré slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva. V prípade, ak obligačný dlžník nesplní svoj záväzok riadne a včas, môže sa záložný veriteľ uspokojiť z predmetu zálohu. Záloh môže byť poskytnutý treťou osobou odlišnou od dlžníka tzv. záložca alebo záložným dlžníkom.

Záložné právo sa najčastejšie zriaďuje aj na nehnuteľnosti a zapisuje sa do katastra nehnuteľností. „Ak má byť záložným právom zabezpečená pohľadávka, ktorá vznikne v budúcnosti, je potrebné ju v záložnej zmluve označiť najmä vymedzením predmetu plnenia, osoby veriteľa a osobného dlžníka, prípadne právneho dôvodu, a to natoľko nepochybne, aby bolo zistiteľné, aká pohľadávka je predmetom zabezpečenia, a aby ju nebolo možné zameniť s inou pohľadávkou; budúca pohľadávka musí byť označená nielen podľa titulu, na základe ktorého bude založená, ale predovšetkým tak, v akej podobe podľa neho vznikne (ak má byť napríklad podľa zmluvy účastníkov v budúcnosti uzavretá zmluva o pôžičke, treba zabezpečovanú pohľadávku v záložnej zmluve označiť ako „pôžičku“ a nie ako „záväzok poskytnúť pôžičku“, aj keď v dobe uzatvorenia záložnej zmluvy ešte k pôžičke nedošlo a – vzhľadom na to, že má byť záložným právom zabezpečená budúca pohľadávka – vlastne ani dôjsť nemohlo).“ (Rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2290/2012) 

Obchodný zákonník neupravuje zmluvu o pôžičke. Jej úprava sa nachádza výlučne v Občianskom zákonníku. V Obchodnom zákonníku však nájdeme právnu úpravu zmluvy o úvere, a to v ustanoveniach § 497 až § 507. Ide o tzv. absolútnu obchodnú zmluvu, a to aj v prípade, ak by zmluvnými stranami boli osoby, ktoré nie sú podnikateľmi. Medzi základné rozdiely medzi zmluvou o pôžičke a zmluvou o úvere zaraďujeme:

Darovacia zmluva uzavretá s cieľom zabezpečenia zmluvy o pôžičke: Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 33/2005

„Ak bola darovacia zmluva uzavretá s cieľom zabezpečenia zmluvy o pôžičke a jej realizáciou malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k bytu ako zálohu na žalovaného ako záložného veriteľa, teda k prepadnutiu zálohu, takéto dojednanie svojimi dôsledkami obchádza kogentnú zákonnú úpravu realizácie záložného práva. Darovacia zmluva je preto v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná z dôvodu obchádzania zákona.“ 

Spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu v čase, keď dlh neexistoval: Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 147/2010

„Notárska zápisnica o uznaní dlhu a súhlase povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, ktorá bola spísaná v rovnaký deň, ako bola uzavretá zmluva o pôžičke alebo zmluva o úvere, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom z dôvodu, že v čase uznania dlhu a vyhlásenia povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ešte žiadny dlh neexistoval a uznať možno len dlh, ktorý už vznikol, a nie ten, ktorý možno v budúcnosti vznikne.“ 

Uznanie práva vyplývajúceho z neplatnej zmluvy: Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Odo 493/2005

„Skutočnosť, že ako dôvod záväzku je v uznaní práva uvedená zmluva o pôžičke, ktorá bola neskôr vyhlásená za neplatnú, nemá na platnosť uznania vplyv, keďže právne posúdenie dôvodu záväzku nie je podstatnou náležitosťou uznania.“

Uvádzame aj pár súdnych rozhodnutí, ktoré sa týkajú uzatvorenia zmluvy o pôžičke za trvania manželstva a BSM:

K ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR z 18. mája 1973, sp. zn. 1 Cz 43/73, R 61/1973) 

Možnosť uzavretia zmluvy o pôžičke medzi manželmi je vylúčená len v prípade zmluvy o pôžičke, ktorou by sa mali požičať jednému z manželov peňažné prostriedky z bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo ktorou by jeden z manželov mal požičať obom manželom ako bezpodielovým spoluvlastníkom peňažné prostriedky z jeho oddeleného majetku; v iných prípadoch nezakladá samotná skutočnosť, že účastníkmi zmluvy o pôžičke sú manželia, neplatnosť tohto právneho úkonu (§ 143 a § 39 OZ). (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 M Cdo 4/2006, ZSP 51/2012) 

Ak si požičiava jeden z manželov od iného občana alebo organizácie peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník, zo zmluvy o pôžičke je zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel, a na jej platnosť netreba súhlas druhého manžela v zmysle ustanovenia § 145 OZ, keď sa netýka spoločných vecí (zmluvou o pôžičke, prípadne na základe zmluvy o úvere sú peňažné prostriedky ešte len nadobúdané). Ak nie je súhlas druhého z manželov nevyhnutný na platnosť zmluvy, z ktorej záväzok na peňažné plnenie vzniká, nemožno uvažovať o jeho nevyhnutnosti ani v prípade úkonov, ktorými dlžník už vzniknutý záväzok uznal. (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 30. augusta 2005, sp. zn. 29 Odo 162/2005, a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR z 31. júla 1986, sp. zn. 3 Cz 27/86) 

Ak za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva uzavrie zmluvu o pôžičke ako dlžník iba jeden z manželov, nepotrebuje na to súhlas druhého manžela, a to ani keď nejde o bežnú vec. (zhodnotenie Najvyššieho súdu ČSSR z 3. februára 1972, sp. zn. Cpj 86/1971, R 42/1972)