AKMV 
Kontaktujte nás
V prípade záujmu o právne služby v oblasti pracovného pŕava nás kontaktujte na office@akmv.sk
V zmysle § 179 ods. 1 ZP: „Zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a 185.“
Podľa § 179 ods. 2 ZP: „Zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.“
Prečítajte si aj: Zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov
Predpoklady vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnanca
Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré patrí:
- protiprávny úkon,
- vznik škody,
- príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
- zavinenie zamestnanca,
- existencia pracovného pomeru,
- ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením tak, ako to vymedzuje Zákonník práce.
Prečítajte si aj: Dohoda o hmotnej zodpovednosti zamestnanca
Rozsah a spôsob náhrady škody
V zmysle § 186 ods. 1 ZP: „Zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.“
Podľa § 186 ods. 2 ZP „Náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182 až 185 alebo ak bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných látok.“
Podľa § 186 ods. 3 ZP „Ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým mravom.“
Podľa § 191 ZP „Zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ.“
Zákonník práce v prípade rozsahu a spôsobu náhrady škody vychádza zo zásady náhrady skutočnej škody a v niektorých prípadoch aj náhrady ušlého zisku (napr. pri škode spôsobenej úmyselne). V prípade pracovnoprávnej zodpovednosti má ten, kto je v právnej pozícii škodcu, právo voľby. Ak nenahradí škodu uvedením do predchádzajúceho stavu, škodu je povinný nahradiť v peniazoch. Zákonník práce už neukladá zamestnávateľovi povinnosť vymáhať od zamestnanca spôsobenú škodu, čo znamená, že zamestnávateľ môže, ale nemusí vymáhať spôsobenú škodu.
Rozsah náhrady škody závisí od toho, či škoda bola spôsobená úmyselne, z nedbanlivosti alebo v opitosti.
Pri náhrade škody spôsobenej z nedbanlivosti nesmie výška náhrady škody u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.
Maximálna výška náhrady škody vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku sa na osobitnú zodpovednosť zamestnanca nevzťahuje a takisto ani na spoločnú hmotnú zodpovednosť a na škodu spôsobenú v opitosti, pod vplyvom omamných prostriedkov alebo v prípade, ak zamestnanec úmyselne spôsobí škodu. Priemerným zárobkom je priemerný hrubý mesačný zárobok z rozhodujúceho obdobia pred porušením povinnosti, ktorou zamestnanec spôsobil škodu.
V zmysle § 187 ods. 1 ZP: „Ak škodu spôsobil porušením povinností aj zamestnávateľ, zamestnanec uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia.“
V zmysle § 187 ods. 2 ZP: „Ak zodpovedá zamestnávateľovi za škodu niekoľko zamestnancov, každý z nich uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia.“
Pri určení rozsahu zodpovednosti jednotlivých zamestnancov právna úprava vychádza z princípu delenej zodpovednosti. V Zákonníku práce na rozdiel od Občianskeho zákonníka je zásada delenej zodpovednosti uvedená ako výlučná, nakoľko solidárna zodpovednosť sa v prípadoch posudzovaných podľa Zákonníka práce nepripúšťa, a to ani ako výnimka. Každý zo zodpovedných zamestnancov je povinný uhradiť zamestnávateľovi len podiel zodpovedajúci miere svojho zavinenia. Spoluzodpovední zamestnanci nemajú ani kolektívnu zodpovednosť. U každého zamestnanca zvlášť je potrebné preukázať zavinenie a zodpovednosť. Ak sa zamestnávateľovi nepodarí preukázať, že škodu zavinil zamestnanec, zodpovednosť zamestnanca neprichádza do úvahy.[1] BARANCOVÁ, H. A kol. 2022. Zákonník práce. Komentár. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,
Určenie výšky škody
Podľa § 188 ZP: „Pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny veci v čase vzniku škody.“
Pri určení výšky náhrady škody je smerodajný čas, kedy došlo k poškodeniu alebo zničeniu veci. Pri nových veciach sa poskytuje celá náhrada a pri starších veciach je potrebné prihliadnuť na ich opotrebenie, ale náhrada škody by mala byť vyjadrená trhovou cenou veci v čase jej poškodenia alebo zničenia.[2] BARANCOVÁ, H. A kol. 2022. Zákonník práce. Komentár. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck
Prerokovanie náhrady škody so zamestnancom
Podľa § 191 ods. 1 ZP: „Zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá.“
Zamestnávateľ nemá právnu povinnosť od zamestnanca požadovať náhradu škody, za ktorú zodpovedá. Ak sa však zamestnávateľ rozhodne vymáhať od zamestnanca škodu, Zákonník práce od neho vyžaduje, aby so zamestnancom prerokoval požadovanú výšku náhrady škody a oznámil mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla. Mesačná lehota začína plynúť zistením škody.
Zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá.
V prípade, ak škoda prevyšuje 50,-EUR je zamestnávateľ povinný prerokovať požadovanú výšku náhrady škody so zástupcami zamestnancov. „Toto prerokovanie, ako aj prerokovanie výšky požadovanej náhrady škody so zástupcami zamestnancov v prípade, ak výška náhrady škody prevyšuje 50 € (do 31. 8. 2011 stačilo, ak výška náhrady škody presahovala 33,19 €), má charakter poriadkovej procesnoprávnej podmienky. Nesplnenie tejto podmienky prerokovania zo strany zamestnávateľa však nemá za následok, že zamestnávateľ si nemôže tento nárok na náhradu škody uplatniť na súde. Jednomesačná poriadková lehota má začínať plynúť zistením škody. Táto lehota však nevplýva na okamih začiatku plynutia premlčacej lehoty.“ (zrdoj: epi komentár)
V zmysle § 191 ods. 3 ZP: „Ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná. Osobitná písomná dohoda nie je potrebná, ak škoda bola už uhradená.“
Dohoda o spôsobe náhrady škody má obsahovať uznanie zamestnanca nahradiť škodu v určenej výške, ako aj dohodu o spôsobe náhrady škody. Ak zamestnanec svoj záväzok nahradiť škodu dohodou uznal a súhlasil aj so spôsobom úhrady, na platnosť dohody sa vyžaduje pod sankciou neplatnosti písomná forma. Uznanie záväzku nahradiť škodu je jednostranným právnym úkonom, v ktorom zamestnanec výslovne uznáva výšku nárokov zamestnávateľa na náhradu škody ako aj jeho dôvody. Požiadavka uvedenia dôvodu nároku je podľa aktuálnej judikatúry splnená, ak je celkom jednoznačné, akého nároku sa týka, prípadne v čom, v akých skutkových okolnostiach spočíva nárok. Uznanie záväzku má právny význam hlavne z dôvodu, že zakladá 10-ročnú premlčaciu dobu.
Premlčanie
Keďže ide o občianskoprávny vzťah a ZP neobsahuje osobitnú úpravu, premlčanie sa spravuje § 106 občianskeho zákonníka, kedy právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
