Zrušenie povolenia na výkon činnosti ADZ – možnosti právnej obrany

V tomto našom nedávnom článku ste si mohli prečítať, aké sú následky porušenia povinnosti agentúry dočasného zamestnávania (ďalej ako „ADZ“) doložiť Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny správu o činnosti ADZ za predchádzajúci kalendárny rok v termíne do 31. marca nasledujúceho roka. Porušenie uvedenej povinnosti je sankcionované zrušením povolenia na vykonávanie činnosti ADZ. Teraz si môžete prečítať aké sú právne možnosti zrušenie povolenia zvrátiť.

Pokiaľ Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny pri kontrole doručených správ o činnosti zistí, že niektorá ADZ nedoložila správu o činnosti v stanovenej lehote, zašle predmetnej ADZ výzvu na vyjadrenie sa. V rámci vyjadrenia môže ADZ preukázať doručenie správy o činnosti. Pokiaľ správa o činnosti naozaj nebola doložená včas Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny povolenie na výkon činnosti ADZ zruší. 

Nedoloženie správy o činnosti včas, k čomu môže dôjsť aj v dôsledku omylu alebo nepozornosti sa môže zdať ako banálne. Je však potrebné si uvedomiť, že zrušenie povolenia na výkon činnosti ADZ predstavuje prísnu sankciu, ktorá nepostihne iba ADZ, ale možno v ešte väčšej miere jej zamestnancov. Následkom zrušenia povolenia na výkon činnosti ADZ je totiž ukončenie pracovných pomerov agentúrnych zamestnancov. Aké sú teda možnosti brániť sa proti zrušeniu povolenia? 

Proti rozhodnutiu o zrušení povolenia na vykonávanie činnosti ADZ je možné v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia podať odvolanie podľa ustanovenia § 54 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) a § 70 ods. 2 zákona č. 5/2004 z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O odvolaní rozhoduje generálny riaditeľ Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. 

Pokiaľ nie je odvolanie úspešné ďalšou možnosťou je správna žaloba. Právoplatné rozhodnutie o zrušení povolenia na vykonávanie činnosti ADZ je po uplatnení riadnych opravných prostriedkov preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. 

Práve správny súd môže pri rozhodovaní zobrať do úvahy argumenty, akými sú v jednotlivých konkrétnych prípadoch závažnosť porušenia zákona pri nedoložení správy o činnosti včas a na druhej strane závažnosť následkov zrušenia povolenia napr. na pre zamestnancov a svojim rozhodnutím zamedziť negatívnym následkom formalistických rozhodnutí vychádzajúcich z gramatického výkladu zákona. 

Uvedené potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov SR. Podľa Rozsudku Krajského súdu Košice, sp. zn. 9Sa/1/2016 zo dňa 24.02.2017: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti správnych orgánov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Správny orgán však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť̌ výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť̌ štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť̌ doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť̌ štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Správny súd zároveň̌ dodáva, že zmyslom a účelom ustanovenia § 31 ods. 1 písm. f/ zákona č. 5/2004 Z. z., z ktorého vyplýva povinnosť̌ poskytovať̌ ústrediu správu o svojej činnosti za predchádzajúci kalendárny rok na tlačive, ktorého vzor urči ústredie, sú prevažne štatistické údaje … Preto nesplnením si svojej povinnosti žalobcom ku dňu 31.03.2014, ale oneskorene ku dňu 16.04.2014, nemohol byť spôsobený akýkoľvek škodlivý následok, ktorý by si vyžadoval taký závažný postih, akým je zrušenie povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, už aj so zreteľom na tú skutočnosť̌, že účelom zákona č. 5/2004 Z. z. je medzi inými aj podpora tvorby a udržania pracovných miest.“ 

Samotné podanie správnej žaloby vo všeobecnosti nemá odkladný účinok. Podľa § 185 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok však: „Správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok a) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.“ 

Aj v prípade podania správnej žaloby proti rozhodnutiu o zrušení povolenia na výkon činnosti ADZ teda môže žalobca podať návrh na vydanie uznesenia o priznaní odkladného účinku. O takomto návrhu je správny súd povinný rozhodnúť v lehote do 30 dní od vyjadrenia žalovaného k návrhu. V prípade, že správny súd žalobe priznal odkladný účinok, je o nej povinný rozhodnúť v lehote do šiestich mesiacov od vydania uznesenia o priznaní odkladného účinku. 

Podobný prípad riešil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a vydal rozsudok sp. zn. 7Sžk/25/2017 zo dňa 24.10.2018, v ktorom uviedol „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa plne stotožnil s právnym názorom prezentovaným v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu o tom, že v danom prípade došlo zo strany správneho orgánu výkladom zákona vedúcim k zrušeniu povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania k neprimeranému zásahu do právneho postavenia žalobcu, ktorý nie je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa. Taktiež považuje za správne, že krajský súd interpretáciu zákona žalovaným preklenul ústavne konformným výkladom príslušných ustanovení zákona o zamestnanosti. Cieľom novely, ktorá zaviedla sankciu za nesplnenie povinnosti predkladať správu o činnosti agentúry dočasného zamestnávania na tlačive predpísanom ústredím bolo umožniť jednotné hodnotenie činnosti agentúr dočasného zamestnávania. Zhodne s názorom krajského súdu aj podľa názoru najvyššieho súdu zrušenie povolenia z dôvodu nepredloženia správy o činnosti agentúry nie je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa. Krajský súd správne poukázal na to, že zrušenie povolenia by u žalobcu vyvolalo nutnosť ukončenia všetkých existujúcich pracovných pomerov so zamestnancami a uspokojenie nárokov zamestnancov a zmluvných partnerov žalobcu z toho vyplývajúcich atď., čo je zjavne nevyvážený vzťah medzi zvoleným prostriedkom a cieľom sledovaným zákonodarcom. S prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, kedy si žalobca povinnosť preložiť správu o činnosti agentúry splnil dňa 16.05.2014 (po lehote) možno zrušenie povolenia na vykonávanie činnosti agentúry zo strany žalovaného považovať za zjavne neprimeraný a nie nevyhnutný na dosiahnutie zákonodarcom sledovaného cieľa.“