Zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti – ako je to v praxi?

V rozsudku súd predovšetkým určí, komu bude maloleté dieťa zverené do starostlivosti a kto bude maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Súd tiež určí, ako má rodič, ktorému dieťa nebolo zverené, prispievať na jeho výživu, resp. pokiaľ medzi rodičmi došlo k dohode, schváli dohodu rodičov o výške výživného. V rovnakom rozsahu môže súd upravovať rodičovské práva a povinnosti aj u rodičov, ktorí neboli zosobášení. 

Prečítajte si aj: Spoločná osobná starostlivosť rodičov o dieťa

Prijatím zákona č. 217/2010 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 217/2010 Z. z.) bol do slovenského právneho poriadku zavedený inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa (ďalej ako „striedavá starostlivosť“). Podľa Dôvodovej správy k zákonu č. 217/2010 Z. z. cieľom zakotvenia bolo zabezpečiť, aby deti rozvodom rodičov neprichádzali o jedného z rodičov a aby boli rešpektované rodičovské práva oboch rodičov. 

Podstatou striedavej starostlivosti je, že sa striedajú obdobia, kedy je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov a obdobia, kedy je dieťa zverené do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Doba zverenia do osobnej starostlivosti u oboch rodičov je presne určená a nemusí mať u oboch rodičov rovnaké trvanie. Keďže zákon dobu zverenia nezakotvuje, je určená rozhodnutím súdu resp. schválením dohody rodičov súdom. 

Vysvetlíme si podstatu striedavej starostlivosti oboch rodičov na výchove dieťaťa, spôsob a podmienky rozhodnutia súdu o striedavej starostlivosti a zameriame sa aj na názory psychológov na inštitút striedavej starostlivosti.

Jedným zo spôsobov zániku manželstva je zánik manželstva rozvodom. Pokiaľ z manželstva pochádzajú maloleté deti v zmysle ustanovenia § 100 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“) „s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.“ Hmotnoprávna úprava stretávania sa s maloletým je upravená v § 24 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“). Z ustanovení Zákona o rodine vyplýva, že „v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Zásadne súd koná súčasne s rozvodom o všetkých spoločných maloletých deťoch manželov bez ohľadu na to, či sa narodili počas trvania manželstva, alebo pred jeho vznikom.“ (B. Pavelková: Zákon o rodine-komentár. C.H.Beck. 2013). Do pozornosti dávame, že súd môže rozhodnúť iba o deťoch, ktoré sa už narodili.

Pokiaľ je matka počas konania o rozvod manželstva tehotná, a to bez ohľadu na štádium tehotenstva, nemôže súd vydať rozsudok, ktorý by sa vzťahoval aj na nenarodené dieťa, pretože v zmysle ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) nemá nenarodené dieťa spôsobilosť na práva a povinnosti, teda právnu subjektivitu, ktorú nadobudne až narodením. V tomto prípade je na úvahe súdu, či konanie preruší do narodenia dieťaťa, alebo rozhodne o starostlivosti všetkých už narodených maloletých detí.

Právna úprava starostlivosti na čas po rozvode sa netýka osôb, ktoré už dovŕšili vek 18. rokov, a teda nadobudli plnoletosť. Pokiaľ by dieťa nadobudlo plnoletosť počas konania, súd musí obligatórne konanie zastaviť. V prípade, ak by dieťa nadobudlo plnoletosť po právoplatnosti rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností, nezaniká automaticky celý výrok obsiahnutý v súdnom rozhodnutí, zaniká len účinnosť výroku o zverení do osobnej starostlivosti. Ostatné rodičovské práva a povinnosti ostávajú zachované. Týka sa to najmä vyživovacej povinnosti, ktorá tvorí imanentnú súčasť pojmu rodičovské práva v zmysle ustanovenia § 28 Zákona o rodine.

Inštitút striedavej starostlivosti je v právnom poriadku Slovenskej republiky pomerne novým inštitútom, ktorý bol zavedený až novelou z roku 2010. Pre lepšie vysvetlenie uvádzame, čo znamená „striedavá starostlivosť“. Ide o situáciu, keď rodičia dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti, a preto dieťa žije striedavo s jedným a druhým rodičom v pravidelných časových úsekoch. Frekvencia osobnej starostlivosti môže byť rôzna, všetko závisí na dohode rodičov. Z právneho hľadiska nie je možné vysloviť záver, ako optimálne nadstaviť striedavú starostlivosť. Je to skôr otázka psychologická. Psychologickému hľadisku striedavej starostlivosti sa budeme venovať v nasledujúcom texte.

Doba, po ktorú dieťa trávi čas u každého z rodičov môže byť nastavená rôzne. V praxi pôjde najčastejšie o model 2-2-3-2-2-3 týždne. Nejde o príliš krátke ani o príliš dlhé intervaly, čo zabezpečuje plynulý prechod z jednej domácnosti do druhej. Nie je však vylúčené ani striedanie po mesiaci, po 14. dňoch či týždenne výmeny.

Striedavá starostlivosť kladie vysoké požiadavky na oboch rodičov. Vo viacerých bodoch by sme zhrnuli výhody a nevýhody striedavej starostlivosti.

Medzi výhody môžeme zaradiť:

Medzi nevýhody môžeme zaradiť:

Predmetom tohto článku bude najmä výklad ustanovenia § 24 ods. 2 Zákona o rodine, ktorého celé znenie si dovoľujeme uviesť: „Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.“

V prvom rade by sme chceli upriamiť pozornosť na druhú vetu citovaného ustanovenia. Z uvedeného je možné jasne vyvodiť záver, že nie je prekážkou nariadenia striedavej starostlivosti, ak jeden z rodičov s nariadením striedavej starostlivosti nesúhlasí. Bude sa to týkať najmä prípadov, keď obaja z rodičov majú záujem na výchove dieťaťa, avšak jeden z nich vyžaduje výlučnú starostlivosť o dieťa. Najčastejšie pôjde o rodiča, ktorý sa o dieťa osobne a v prevažnej miere stará, a z toho dôvodu odmieta nariadenie striedavej starostlivosti. Zákon preto pamätá aj na tieto prípady a nepovažuje názor tzv. preferenčného rodiča za relevantný, nakoľko neodôvodnené odmietanie striedavej starostlivosti je v zásade zneužívaním práva dieťa vychovávať. Zdôrazňujeme, že v týchto prípadoch je rozhodujúce skúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa. Je preto výlučne na posúdení súdu, či sa mu nariadenie striedavej starostlivosti javí ako najlepší možný variant, ktorý vyhovuje potrebám maloletého dieťaťa.

V procese rozhodovania musí súd prihliadať aj na schopnosť rodiča spolupracovať s druhým rodičom pri výchove dieťaťa t.j. či je rodič schopný kompromisu. Ak súd dospeje k záveru, že rodič nie je schopný bez zjavného dôvodu spolupracovať, má sa za to, že rodič nie je výchovne spôsobilý. Znenie druhej vety tohto ustanovenia však nemožno vykladať tak, že ak sa rodičia na striedavej starostlivosti dohodnú, súd musí automaticky striedavú starostlivosť aj nariadiť. Vždy je jeho povinnosťou skúmať záujem maloletého dieťaťa. Túto povinnosť môžeme odvodzovať z Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého je najlepší záujem maloletého dieťa primárnou skutočnosťou, ktorej má súd pri rozhodovaní venovať náležitú pozornosť.

Medzi hmotnoprávne podmienky pre nariadenie striedavej starostlivosti zaraďujeme:

Súd musí pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti zobrať do úvahy nasledujúce skutočnosti:

Do pozornosti ďalej dávame, že striedavá starostlivosť nie vždy vyhovuje osobnosti dieťaťa. Dieťa by malo mať vzhľadom na svoj vek určitú mieru participácie v mimosporovom konaní, a preto sa javí ako vhodné, aby súd vypočul názor dieťaťa. Ak dieťa so striedavou starostlivosťou nesúhlasí, je potrebné, aby súd skúmal dôvody takéhoto postoja. Vždy je však potrebné k dieťaťu pristupovať primerane jeho vôľovej a rozumovej vyspelosti.

Z psychologického hľadiska nie je vhodná striedavá starostlivosť pri deťoch s poruchami správania sa, nakoľko tie si vyžadujú stabilitu výchovného prostredia. Striedavá starostlivosť nie je vhodná ani v prípade vzdialených bydlísk rodičov, keby by dieťa malo meniť vzdelávacie zariadenie. Je totiž nevyhnutné, aby sa dieťaťu vytvorilo stabilné prostredie a zachovali sa jeho sociálne väzby s kamarátmi, či záujmové aktivity.

Striedavú starostlivosť nemožno chápať ako prostriedok na vyhýbanie sa plateniu výživného. Vo väčšine prípadov však súd pri nariadení striedavej starostlivosti výživné neurčí. Pôjde najmä o prípady, ak rodičia trávia s deťmi rovnakú časť mesiaca napr. každý z nich sa o dieťa osobne stará po dobu dvoch týždňov.

Pokiaľ by čas strávený s dieťaťom nebol rovnomerný, v rozhodnutí o striedavej starostlivosti súd určí vyživovaciu povinnosť. Súd však musí určiť, ktorý z rodičov bude poberateľom rodičovských dávok a ktorý z rodičov si bude na dieťa uplatňovať daňový bonus.

Súdne rozhodnutie, ktorým sa ustanovuje striedavá starostlivosť, môže obsahovať nasledovné výroky (ide len o príklad, výrok rozhodnutia bude v každom prípade individualizovaný):

Podľa názoru niektorých psychológov je striedavá starostlivosť rodičov v mnohých prípadoch dobrým riešením. Vždy je však potrebné brať do úvahy názor a potreby maloletého dieťaťa. Pokiaľ striedavá starostlivosť dieťaťu nevyhovuje, narobí viac zloby ako osohu. Názory psychológov, že dieťa potrebuje jednu posteľ, jednu domácnosť a zažívať tie isté rituály sú podľa niektorých už dávno prekonané. Okrem iného sa dá striedavá starostlivosť zabezpečiť aj sťahovaním rodičov, nie detí. Vek detí nie je podľa názoru psychológov rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní vhodnosti striedavej starostlivosti.

V praxi dochádza pomerne často k situáciám, že tzv. preferenčný rodič odmieta nariadenie striedavej starostlivosti a to najmä z dôvodu rozporov medzi partnermi, ktorí nemajú záujem a chuť spoločne komunikovať o potrebách maloletého dieťaťa. Na Slovensku však nie je striedavá starostlivosť preferovaný spôsob starostlivosti o dieťa. V súdnej praxi prevažuje zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti matky. Striedavú starostlivosť vo väčšine prípadov navrhujú muži, ženy sú len ochotné s ňou v mnohých prípadoch súhlasiť.

Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.“ 

Z uvedeného vyplýva, že súd o striedavej starostlivosti rozhodne ak:

Súd je vo všetkých prípadoch povinný skúmať, či je striedavá starostlivosť v záujme dieťaťa a či pri zverení dieťaťa budú lepšie zaistené jeho potreby, a to aj v prípade, že so zverením do striedavej starostlivosti súhlasí iba jeden z rodičov a druhý rodič nesúhlasí. 

Takouto právnou úpravou by sa malo predísť situáciám, kedy by jeden z rodičov znemožnil rozhodnutie o striedavej starostlivosti napr. z dôvodu pomsty druhému rodičovi, hoci by striedavá starostlivosť bola v záujme dieťaťa. 

Samozrejme, súd pri posudzovaní, či v prípade nesúhlasu jedného z rodičov striedavú starostlivosť autoritatívne nariadi berie do úvahy aj relevantné dôvody nesúhlasu druhého rodiča.

Pri určení výživného na dieťa v striedavej starostlivosti súd prihliada predovšetkým na dĺžku obdobia zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti rodiča, čo je dôležité hlavne v prípadoch, kedy nie je dieťa v rámci striedavej starostlivosti zverené obom rodičom na rovnako dlhé obdobia. 

Súd môže rozhodnúť aj tak, že výživné počas zverenia dieťaťa do striedavej starostlivosti neurčí. Neurčenie výživného na dieťa v striedavej starostlivosti má opodstatnenie hlavne v prípadoch, kedy je dieťa obom rodičom zverované na rovnako dlhé obdobia a majetkové pomery oboch rodičov sa výrazne neodlišujú.